Na onej nedeľnej omši som sa roztopil. „Zaspievam svojmu miláčikovi pieseň svojho priateľa o jeho vinici…“ (Iz 5,1). Toľko miloty hneď na začiatku prvého čítania: spev, miláčik, vinica. Ono to nakoniec nedopadlo dobre s vinohradom. Darmo, keď sa čaká úroda šťavnatého hrozna, sudy sú už poumývané a namiesto toho sa urodia plánky, je prirodzené, že si majiteľ povie, že tadiaľto cesta nevedie. V evanjeliu bola reč o robotníkoch vo vinici, z ktorých sa vykľuli darebáci až vrahovia. Akoby mal Izaiáš intuíciu pre nadčasový úkaz: niekto vstupuje napr. do verejnej funkcie a odsypáva si zo spoločného do svojho súkromného. A ak na to niekto, napr. novinár, príde, „vinohradník“ sa neštíti dokonca prekročiť fatálnu hranicu vraždy.
Tento hutný text by mohol byť nahrávkou na smeč napr. v slovenskej spoločenskej realite. No celé to šlo inam. Mladý farár, skrz naskrz vyžarujúci pokoru a dobro, začal kázať o vinobraní a víne. Ako presvedčený milovník vína som čakal, kedy jeho reč, téma a tón naberú na obrátkach. No nedočkal som sa. Kazateľ premostil k niečomu ako život podľa evanjelia a tak. Na chvíľu som radšej privrel oči a predstavoval som si vinice na rozvlnených kopcoch južnej Moravy alebo v susedných Tesároch, brusnicový buket alibernetu, vôňu leta v muškáte moravskom. A nielen to. Príchylnosť k vínu nespočíva v jeho pití. Tkvie tiež v cinknutí pohárov s dlhou stopkou, orosených kameňoch vínnej pivnice, svetle sviečok, v chuti nakrájaného syra. Toto príjemné priateľské váľanie myšlienok na začiatku ktorého je váľanie vína po jazyku, má zámysel zachytiť ľudské a vínne nádychy, tóny a dôrazy. A tiež vášeň.
Prvá nahrávka na smeč nevyšla.
Možno vyjde druhá. Veď je to skvelá príležitosť, ako predstaviť poslucháčom vášeň tak, ako ju predkladajú na dnes vybrané biblické texty. Bolo by zaujímavé, a rovnako zvláštne, ak by sa nedeľný kostolný príhovor o vášni točil napr. okolo erotiky alebo športu.
Ale víno, to je iná vec. Skrz naskrz biblická, nedžendžerová, dosahujúca rozmer univerzálnosti teda katolicity, menší od jej vrcholu, ktorým je láska, presne o toľko, koľko je na svete abstinentov. Iskra vo víne je iskra intenzity, zanietenia, pozdvihnutia nálady, vyplavenia emócií a myšlienok, zmysluplnosti priateľských zdieľaní. Vo víne je tiež pravda (približne po druhom deci). Boh sa pri svojom sebazdelení ľuďom cez Bibliu nezdráha použiť obrazy vinohradu a vína. Prvým Ježišovým zázrakom je premenenie vody na víno na svadbe v Káne. A ak zanechal pamiatku na seba počas Poslednej večere v tom, že svoju prítomnosť medzi ľuďmi zjednotil s pitím vína v komunite svojich nasledovníkov, dovolím si tvrdiť, že vášeň skrytá vo víne, v láske a v živote má nielen akési, ale popredné miesto v kresťanskom nazeraní na svet a život.
No toto je tenký ľad. Nielen kvôli tomu, že dobro pitia vína súvisí s ľudským rozhodovaním sa, ktoré je a zostane do veľkej miery tajomstvom a otázkou o určení hranice, ktorej prekročenie mení dobro na zlo (tak ako vo všetkom). To, čo možno začalo príjemne vo vínnom sklípku pod Svatým kopečkom pri Mikulove, môže končiť veľmi nešťastne na Prednej Hore pri Muránskej Huti. Okrem tohoto zjavného nebezpečenstva, ktoré si vyžaduje bdelosť a ostražitosť, je tu ešte ďalšia vec, dokonale zamaskovaná. Veď tuším odfurt sa práve vášeň vytláča zo spirituality a teológie. Absencia vášne sa do veľkej miery považuje za lepšiu voľbu. Ako ideál nám je predkladaná odpútanosť, apatia, sila ducha povznesená nad silu vášne, sebaovládanie, askéza. Akoby pradávna archetypálna sila mužskej aj ženskej divokosti bola v rozpore s ideálom ľudského a kresťanského života. Myslím, že tiež povinný kňazský celibát neposkytuje priestor k tomu, aby boli kňazi a biskupi chlapi vášnivo milujúci život s jeho začiatkom tam, kde je to pre každého človeka najviac prirodzené: v intimite a intenzite manželskej spálne. A rovnako tak aj ženy. Čím sa líši dôverný neskorovečerný pohľad na túžbou naplnenú ženu a vnímanie jej dotykov od buketu archívneho barikového alibernetu, ktorého rubínová červeň sa spája so svetlom sviečky? Veď ten istý Boh, ktorý sa spája s intimitou v jej najvášnivejšej podobe dávajúcej sa a prijímajúcej partnerskej lásky, sa spája s vínom v rovnako vášnivej podobe eucharistickej lásky, ktorá prekračuje všetky hranice a obmedzenia.
V súvislosti s úlohou vášne v kresťanstve je zaujímavá postava nového pápeža v rovnomennom seriáli na Netflix. Je inšpirovaná myšlienkami kardinála J. H. Newmana. „Jediný problém, o ktorom viem, je láska… Ako máme milovať? Toto je moja cesta: milovať nežne a bez vášne. Vášeň je večný nepriateľ pokory. …vášeň nás konzumuje…“ Zrejme to vyznieva nekonzistentne, ale áno, nový pápež Ján Pavol III. v skvelom podaní Johna Malkovicha má pravdu. Lebo svoj príhovor o tom, že treba milovať bez vášne hovoril vášnivo. Nie prvoplánovou, hlučnou, bezohľadne si vydupávajúcou pyšné prvenstvo. Jeho vášeň je naopak skrytá no prítomná ako magma tečúca pod zemským povrchom. Jej oživujúca sila spočíva v tom, že sa dovolí prejaviť vtedy, keď je to dobré a krásne a nie, keď by mohla bezohľadne ničiť. Ak sú viera a pochybnosť dve sestry, ktoré sa navzájom potrebujú, dopĺňajú a podopierajú (ako píše Tomáš Halík v knihe Co je bez chvění, není pevné), myslím, že podobnými sestrami sú umiernenosť a vášeň. Jedna dáva druhej silu a zároveň sa navzájom chránia, aby neprepukli do zničujúcich myšlienok, slov a činov. Umiernenosť ak má byť cnosťou príjemne ozvláštňujúcou život a nie frigiditou, ktorá robí zo života vágny magľajz, musí byť „zospodu“ opatrená riekou vášne.
Učiť sa ovládať vášeň, milovať bez inštinktívnej vášne a predsa vášnivo, dotýkať sa vášne a nenechať sa ňou spáliť a rovnako ju nepoužívať vo vzťahu ku svojmu okoliu na spôsob plameňometu, je celoživotná cesta k múdrosti. Opäť podoba: aj množstvo a intenzitu vášne aj množstvo a intenzitu vína je potrebné mať pod kontrolou. Inak budú mať pod kontrolou nás.
Ako možno hovoriť o Bohu a človeku, láske, o sile dobra a pokory bez toho, aby to bola vášnivá reč? Ako možno hovoriť o víne bez vášne? Je to ako tancovať argentínske tango vo vyšmatlaných domácich papučiach. Akože dá sa. Ale…
Vášeň treba žiť, vnímať jej intenzitu. Silou svojich rozhodnutí vyzápasiť postavenie sily vášne do služieb dobra a krásy Božieho kráľovstva medzi ľuďmi a v ľuďoch.
A rovnako vášnivo naprávať chyby a omyly, ktoré sme často urobili kvôli tomu, že sme svoje vášne odtrhli od zbytkov svojich osobností.
Aby láska mala silu. Podobne ako víno naliate v pohári. Dnešná omša bola predsa len intenzívna. Mal na tom zásluhu farár, ktorý odolal obom nahrávkam biblických čítaní na smeče. Neskôr som spojil buket lahodného červeného vína, ktorý zaplnil izbu myšlienkami o vášni, ktoré zaplnili moje vnútro. A vyliali sa sem. Verím, že nie na spôsob škvrny, s ktorou treba utekať do čistiarne.