Od začiatku existencie rímskeho právneho systému sa zdomácnelo latinské príslovie: Audiatur et altera pars. V žiadnej civilizovanej a právnym rádom riadenej zemi nie je možný súdny proces bez účasti obhajcu. Toto príslovie má však oveľa širší význam: Nesúdiť seba či udalosti len podľa toho, ako sa vidím ja a ako sa javia veci mne, ale zamyslieť sa tiež nad tým, ako ma vidia iní a ako to vyzerá z druhej strany.
Toto príslovie mi prišlo nečakane na myseľ, keď som zistil, že muž stredného veku spievajúci piesne svetových autorov a pritom hrajúci na gitaru na jednej ulici neďaleko môjho viedenského bydliska, je Róm z južného Slovenska. Niekoľkokrát som sa u neho zastavil a dlho počúval jeho hudbu. Hrá totiž nádherne. Má tichý, nesmierne zaujímavý a mierne chrapľavý hlas a skvelý hudobný sluch. Jeho výzor je jednoduchý, chýba mu veľa zubov, je veľmi plachý až hanblivý. Gitara otrieskaná a lacná, akú kedysi kúpili rodičia i mne, keď som bol ešte malé dieťa a nebolo isté, či to myslím s hrou na gitaru vážne alebo je to len taký detský rozmar. V posledných dvoch rokoch som šiel okolo neho už viackrát. Vždy ma zaujal celou svojou bytosťou, nielen tým, ako spieva. Podľa svedomia som ho vždy obdaroval peniazmi a snažil sa o rozhovor, ale netrafil som jazyk, s ktorým by sme sa dohovorili. Nemecky nevie a mal som dojem, že pochádza z Rumunska a rumunsky neviem. Až pri nedávnom obdive jeho hudby som to skúsil po slovensky a hľa, slovenčina zabrala, i keď lámavo. Lepšia by bola asi maďarčina, ale tú neovládam. Z rozhovoru som zistil, že sa volá Alexander, pochádza z jednej dediny neďaleko Revúcej, má ženu, dve deti a oči mu zažiarili, keď mi s hrdosťou oznámil, že má už i dve vnúčatá. Hrať na gitaru sa naučil sám počúvaním hudby v rádiu. Zahraničným textom nerozumie, ale ako som okamžite zistil, má tak skvelý sluch a hudobnú pamäť, že okamžite trafí tón a perfektne imituje a vyslovuje anglický text. Keď si totiž všimol, že si počas jeho hrania slávnej Cohenovej piesne Hallelujah pospevujem, spýtal sa ma, aká pieseň sa mi páči, že mi ju zahrá. Navrhol som Yellow Submarine od Beatles. Beatles síce poznal, ale nie Yellow Submarine. Spýtal som sa teda, akú skladbu od Beatles pozná. Zahral mi Yesterday. Keď dospieval, nedalo mu, že mi nemôže spraviť radosť skladbou, o ktorú som ho požiadal, a tak naliehal, aby som mu ju zaspieval. A tak som začal spievať. Netrvalo ani minútu a pridal sa s gitarou. Slová nepoznal a tak si pritom len pohmkával. Žasol som, ako len môže byť niekto tak nadaný! Musel to byť asi zaujímavý pohľad pre okoloidúcich ľudí. Mnohí sa zastavili, dívali sa na nás a k môjmu prekvapeniu a potešeniu potom pristúpili bližšie a do starého špinavého pláteného púzdra od gitary mu hádzali peniaze. Nie drobné. Bankovky! Keď dohral, znovu sme sa rozprávali. Dozvedel som sa, že ani v dedine, ani v okolí, kde býva, nie je žiadna práca, a tak občas pricestuje do Viedne. Je tu týždeň-dva, za peniaze si niečo kúpi k jedlu a prespáva, kde sa dá, v spacáku. Ale čo je hlavné: „Viete, pán Peter, za peniaze, čo si tu zarobím, potom žijeme niekoľko týždňov. Kúpim trochu mäsa, zeleninu, nejakú konzervu, cestoviny, je to úžasné…“ – Keď to hovoril, celý pritom žiaril!
19. júla zomrel náhle v Rakúsku „kňaz chudobných“ (Armenpfarrer) Wolfgang Pucher z Grazu, ktorý bol do určitej miery známy i na Slovensku. Známym sa stal svojou neúnavnou angažovanosťou pre chudobných a nezamestnaných Rakúšanov a tiež Rómov zo Slovenska prichádzajúcich do Rakúska za žobraním hlavne z dediny Hostice pri Rimavskej Sobote.
Keď sa ako 34-ročný stal v roku 1973 farárom vo farnosti sv. Vincenta v Grazi, určil si za svoje osobné, ale i farské heslo myšlienku sv. Vincenta z rehole lazaristov, do ktorej i on patril: Službou chudobným slúžiť Bohu. Tomuto heslu zostal verný celý svoj život a okrem iných profitovali z neho i Rómovia zo Slovenska. Do histórie mesta Graz vošiel svojou aktivitou pre 800 ľudí, ktorých mali vysťahovať, pretože bývali vo štvrti alebo lepšie povedané na ulici Heßgasse. Išlo o ľudí z nižších sociálnych vrstiev stigmatizovaných nezamestnanosťou, alkoholom a násilím. Medzi nimi bolo i 200 detí. Ľudia bývajúci na tejto ulici mali tak zlé referencie, že kvôli predsudkom nemali šancu nájsť zamestnanie. Stačilo, že do životopisu či žiadosti o prácu uviedli, že bývajú na ulici Heßgasse. Wolfgang Pucher sa stal zástancom týchto ľudí, a to až do tej miery, že sa mu podarilo presadiť u Magistrátu mesta Graz premenovanie ulice. Situácia sa ihneď zlepšila. Vtedy prehlásil: „Keď umriem, tak chcem, aby mi do rakvy vložili i ceduľu s názvom tejto ulice, aby táto diskriminácia raz a navždy skončila.“
Každému, kto od čias „pádu komunizmu“ a otvorenia hraníc a voľného pohybu navštívil Viedeň či iné rakúske mestá, určite neunikol fakt mnohých žobrajúcich ľudí takmer na každom rohu ulice. V drvivej väčšine ide o organizovaný „dovoz žobrajúcich turistov“ rómskej národnosti z balkánskych štátov, ktorí nepoznajú ani len jediné nemecké slovo, snáď len „Danke“. Rakúskych žobrajúcich občanov takmer nenájdete. Nie žeby v Rakúsku neboli ľudia bez domova, ale rakúsky sociálny systém je schopný pomôcť im. Ale to teraz rozvádzať nechcem.
Koncom deväťdesiatych rokov a začiatkom nového tisícročia sa medzi občanmi rómskej národnosti na Slovensku roznieslo, že je vraj možné dostať sa v niektorých krajinách západnej Európy ľahko k peniazom. Všetci si pamätáme z médií „dobrodružné cesty“ Rómov zo Slovenska do Veľkej Británie. Naraz sa však začali objavovať i na rakúskych uliciach – akoby sa vrece roztrhlo. Bola z toho vtedy medzinárodná hanba a Rakúšania od začiatku nazývali organizovaný dovoz Rómov slovom zločin. Nebolo to samozrejme nič príjemné ani pre slovenskú vládu, pretože sa odrazu začala medializovať problematika Rómov na Slovensku. Koniec-koncov to, že pápež František počas svojej cesty na Slovensku navštívil práve rómsku štvrť v Košiciach, bola – mierne povedané – facka celej slovenskej spoločnosti.
Každá spoločnosť, väčšia či menšia, i každá rodina a každý človek má vo svojom živote okrem dobrých a pekných vlastností i veľa nepekných, nedobrých a tieňových momentov. Väčšinou ich chceme držať pod pokrievkou, aby sa nedostali na povrch, pretože každý sa chce radšej prezentovať v lepšom svetle. Niekedy sa hovorí, že človek by sa mal pozrieť do zrkadla, ako vyzerá. Hovorí sa tiež, že každému zrelému a úprimnému človekovi prospeje i zrkadlo, ktoré mu nastaví niekto iný. Pohľad z druhej strany nemusí byť vždy identický s pohľadom zrkadla, ktoré sám pred sebou držím v ruke. Ak mi ale naozaj záleží na tom, aby som žil čestne a poctivo, tak by ma mal pohľad „iného“ – pohľad z druhej strany vždy zaujímať. Nie ako zdrvujúca kritika, ale ako pokorná výzva zamyslieť sa nad sebou: tam, kde objavím nesúlad, prijať ho a napraviť. A tam, kde pohľad z inej strany potvrdí správnosť môjho jednania, byť vďačný za sprostredkovanie tejto informácie. Môže byť totiž životne dôležitá!
Keď sa na Slovensku roznieslo, že v Grazi žije kňaz Wofgang Pucher, ktorý sa postará o každého človeka bez domova, o každého nezamestnaného a o každého Róma nezávisle od toho, odkiaľ pochádza, začali títo ľudia húfne prichádzať z Hostic pri Rimavskej Sobote do Grazu. Táto skutočnosť bola nepríjemná tak pre mesto Graz ako i pre Slovensko. Stala sa symbolom. S týmto symbolom sa zmieril Graz, ale i Slovensko. Na pohrebe Wolfganga Puchera, ktorý bol obrovskou manifestáciou ľudí, sa okrem celého radu biskupov, kňazov a politikov – rakúsky prezident Van de Bellen poslal dokonca štátny veniec a mesto Graz navrhlo čestný hrob tzv. Ehrengrab – sa pohrebu zúčastnila i delegácia vedená starostom dediny Hostice Františkom Raczom.
Peter Žaloudek, Viedeň, 6. septembra 2023