Nedávno som strávil s mojimi kolegami z ministerstva školstva necelé dva dni v Užhorode na Ukrajine. Boli sme pozvaní rozprávať o zmenách v základnom vzdelávaní, ktoré teraz realizujeme na Slovensku. Bolo to výborné podujatie, na ktorom sa stretlo mnoho múdrych a aktívnych ľudí zo škôl na Zakarpatí. Оксана, Лена, дякуємо вам! Je veľmi dôležité, že aj vo virvare vojny ste v plnom nasadení v prospech budúcnosti detí, ktorá vo veľkej miere závisí od kvality ich vzdelania.
Užhorod v čase vojny
Prakticky hneď za hranicou ma prekvapila dynamika stavieb nových domov v Užhorode. Je to dôsledok vnútornej migrácie obyvateľov z východných oblastí Ukrajiny od začiatku vojny. Užhorod je pre mnohých Ukrajincov tranzitným mestom na západ, časť z presúvajúcich sa však vráti do tohto mesta naspäť. Za vyše dva roky sa počet jeho obyvateľov takmer strojnásobil. Mesto musí inak fungovať, skladba obyvateľov s rôznymi životnými skúsenosťami, zvykmi, jazykom… v zložitej situácii vojny musí riešiť množstvo nových problémov.
Letecké poplachy
Každodennú súčasť života Ukrajincov – letecké poplachy (повітряна тривога) – oznamujú sirény. Budia niekoľkokrát v noci. Všetkých. Deti chodia do školy unavené a nevyspané. Každý deň, keď je vyhlásený poplach, idú či utekajú so svojimi učiteľmi do úkrytu. Školy musia, dospelí sa prispôsobili. V iných oblastiach Ukrajiny je to náročnejšie a zložitejšie. O pohybe rakiet vystrelených z ruských pozícií a ich vzdialenosti od miesta, kde ste, informujú mobilné aplikácie. Podľa nich sa viete zariadiť, čo robiť.
Na cintoríne
V Užhorode je jediný cintorín. Od začiatku odpornej ruskej vojny jeho kapacita nestačí a padlých začali pochovávať v parku pred cintorínom. Všetko mladí chlapi. Nepozeral som každý hrob, najstarší pochovaný, ktorého som zaregistroval, sa narodil v roku 1970. Predovšetkým tridsiatnici a štyridsiatnici. Chlapi, ktorí mali tvoriť.
Cesta na cintorín vedie popod okná školy, kde sa vyučuje aj slovenčina. Dennodenne ide popri nej aspoň jeden pohrebný sprievod. Deti to majú stále na očiach.
Deti
Čo s odpornými mocenskými chúťkami mocibažných a zlých ľudí východného suseda Ukrajiny majú deťúrence? Nemajú bežné detstvo, majú strach, úplná väčšina detí je len s mamkou, tatko im chýba. Najviac som si to uvedomil pri pohľade na vrúcne sa modliace sestry v kostolíku v Horjanoch. Ten výraz tváre a sústredenie mohlo byť iba pri modlitbe za ich ocka…
A čo s tým máme my
Mudruje sa nám, tu na Slovensku, v bezpečí, kto má čo robiť. Ako ľahkovážne sa to vypráva, vypisuje, že sme za mier. Toto nesmierne dôležité slovo, kľúčové slovo v európskej integrácii – mier, má konkrétny obsah. Kto má „uši na počúvanie“, oči napozeranie a otvorené srdce, hneď za našou východnou hranicou má šancu porozumieť. Tam, za zvukov sirén, pohľade na rozrastajúce sa cintoríny o hroby mladých chlapov, v počúvaní domácich, ako na nich dolieha vojna, ako nevidia jej koniec. Ako ich my, západ, sklamávame kolaboráciou, alibizmom, neskutočne oneskorenými reakciami a pomocou. Ako ich trápi, že namiesto do opráv a rozvoja krajiny musia investovať do úplne iného odvetvia. Ako devalvuje ich mena a všetko sa hrozne zdražuje. Ako sa vypína elektrika, lebo rusi zničili polovičku elektrární. Majú obavy, že v tom budú pokračovať a oni nevedia, ako budú svietiť, pracovať, kúriť, žiť v zime…
Ako túžia žiť obyčajný, každodenný život, kde môžu plánovať, byť so svojimi blízkymi, riešiť bežné problémy a tešiť sa z maličkostí…
Tam v Užhorode, aj keď je od neho vojna ďaleko, tisíc kilometrov, je tam prítomná na každom kroku, každú minútu.
Užhorod je bezpečné mesto. Zo všetkých aspektov. Kto chce vidieť, spoznať, zažiť a porozumieť, stačí tam ísť. Nie je to žiaden problém. Z Košíc chodí viacero autobusov denne, nejaký vlak tiež. Z Uble do Malého Berezného je na skok, a z Veľkých Slemeniec do Malých je prechod pre peších.
P.S.
Pri návrate, počas štyriapolhodinového čakania v linkovom autobuse na hranici, hovorila mamka svojmu synovi: Ukrajinec po návrate zo Slovenska na Ukrajinu dostal zo Slovenska sms správu „Ďakujeme Vám, že ste sa vrátili na Ukrajinu.“ Neviem, či to je naozaj, alebo iba žart, ktorí si o nás Ukrajinci hovoria. To je jedno, lebo to je zlá správa o stave našej „pohostinnosti“ a „holubičej povahe“.