Presne na Nový rok sa dostal do rakúskych kín francúzsky film režiséra Jean-Pierra Améris: “Príbeh Marie“. Je to pravdivý príbeh, ktorý sa udial koncom 19. storočia vo francúzskom kláštore v Larnay neďaleko Poitiers. Rehoľné sestry sa v tomto kláštore venovali dievčatám, ktoré sa narodili ako hluchonemé. V tom čase neexistovali ešte štátne ústavy, tak ako dnes, kde takto handicapované deti mali možnosť nadobudnúť vzdelanie a výchovu, aby sa mohli plnohodnotne zaradiť do bežného života. Predchodcami týchto štátnych inštitútov boli vtedy, vlastne až donedávna, kláštory, hlavne domovy rehoľných sestier.
Dej filmu začína príchodom desaťročného dievčatka do kláštora. Vlastne ani nie príchodom, ale dovozom na konskej bričke, na ktorú slepé dievča priviazal otec lanom, aby cestou z voza nevypadlo. Až do tejto doby vychovávali dievča rodičia sami. Sú to však jednoduchí ľudia, chudobní sedliaci, na postihnuté dieťa nemali ani čas, ani potrebnú kvalifikáciu. Mali ho síce radi, ale i oni boli poznačení duchom spoločnosti vtedajšej doby, ktorá takto postihnuté deti vnímala skôr ako duševne zaostalých kriplov, za ktorých sa mnohokrát hanbili i tí najbližší, než za úplne normálne bytosti, ktoré keď sa naučia dorozumievaciu reč rúk, môžu byť zaradené do bežného života. Iní sa takýmto deťom posmievali, urážali ich a chovali sa k nim grobiansky. Výchova dcéry bola nad ich sily a možnosti, a tak sa rozhodli dať dieťa do ústavu pre hluchonemé, ktoré viedli sestry.
Lenže ani toto rozhodnutie nebolo jednoduché. Jednak sa matka predstavená zdráhala dieťa prijať, pretože okrem hluchoty a nemoty sa narodilo ešte i slepé a jednak dieťa samé, úplne zdivočené a zvyknuté len na svojich rodičov, sa celou svojou silou zúrivo bránilo proti akejkoľvek snahe sestier spraviť z neho civilizovanú bytosť. Nebyť sestry Marguerite, ktorú pri pohľade na dieťa premohol obrovský súcit a vnútorná túžba “oslobodiť Máriu z jej väzenia samoty a zúfalstva” – ako to vyslovila v prosbe matke predstavenej, aby jej dovolila ujať sa dieťaťa, musel by sa otec s ňou vrátiť naspäť domov. Od tohto momentu sa pred očami diváka odohráva fascinujúci príbeh dvoch bytostí, ktoré spojila láska.
Sestra Marguerite si je veľmi dobre vedomá náročnosti úlohy, ktorú sa rozhodla vykonať. Je jej jasné, že toho špinavého, nespočetnými úrazmi dobitého a polozdivočeného tvora dokáže formovať až vtedy, keď ten tvor získa jej dôveru a pocíti, že to s nim myslí dobre, že mu umožňuje poznávať nový svet, nové obzory a že ten cudzí človek, ktorého až doposiaľ nikdy vo svojej blízkosti necítilo, to s ňou myslí dobre, ba dokonca ešte viac, že ten človek ju miluje. A tak je divák svedkom toho, ako výbuchy agresivity, niekedy až veľmi nebezpečnej, ohrozujúcej nielen život samotnej Márie, ale i jej vychovávateľky a celej komunity sestier a iných dievčat sa striedajú s momentmi beznádejnosti, sklamania a pesimizmu sestry Marguerity, ktorá už sama začína pomaly pochybovať o tom, či má vôbec ešte zmysel pokračovať v tejto snahe. Scény týchto okamihov režisér nádherne popretkával nevtieravým tichom, poskromnými hudobnými vložkami, šumením listov, fičiacim vetrom, či štebotom vtákov. Akoby tým chcel zdôrazniť, že v niektorých situáciách, keď je človek premožený ťarchou životných okolností, len príroda sama je tým jediným možným terapeutom, ktorý je schopný podať človeku pomocnú ruku. V týchto momentoch vnútorných bojov, ktoré prežíva Mária, ale i sestra Marguerite a trvajú celé mesiace, skoro rok, sa na pozadí tohto diania, akoby to bola kulisa divadelného predstavenia, zrkadlí zdanlivo bezvýznamná a predsa tak dôležitá rehoľná komunita sestier.
Až po zhliadnutí celého filmu si divák zrazu uvedomí, akú dôležitú a nezastupiteľnú úlohu tá komunita zohrala. Tento film je pre mňa po dlhej, veľmi dlhej dobe, akoby hommage – pocta rehoľnému – zasvätenému životu. Rehole sa vyvíjali, formovali celé storočia. Celé storočia to boli len rehole, ktoré inšpirovali, oduševňovali, ale tiež žili a šírili lásku, charitu, sociálnu spravodlivosť a istotu. Dnes, pod vplyvom mnohých smutných a škandalóznych faktoch rehole, akoby upadli do hlbín pohŕdania, zosmiešňovania, podceňovania. Áno, tie škandály boli a sú hrozné i práve preto, že k nim došlo práve v reholiach. Ale ak rehoľné spoločenstvo plní tú funkciu, kvôli ktorej vzniklo a toľké storočia existovalo a neustále sa formovalo – oslavovať Boha – prinášať a sprostredkovávať Božiu lásku k ľuďom – tak je to ničím nezastupiteľné a ničím nenahraditeľné spoločenstvo. Lekárska veda a zdravotná starostlivosť, sociálne služby, edukácia, toto všetko a mnohé iné služby dnes v oveľa lepšej miere dokáže realizovať štát. Ale jedno štát nedokáže: konať nezištne – zadarmo – z lásky k blížnemu, dokonca i k nepriateľom, z lásky kvôli Bohu voči všetkým, i voči tým, ktorých spoločenstvo považuje za odporných – či už sú to malomocní, alebo hluchonemí, či nevzdelaní analfabeti, špinaví a zapáchajúci bezdomovci, alkoholici či drogovo závislí. Tento film vo mne znovu zapálil ohienok obdivu a vďačnosti za to, že existujú rehoľné spoločenstvá a zároveň vyvolal vo mne túžbu, aby takéto spoločenstvá i naďalej fungovali a vznikali.
Táto kulisa – toto pozadie rehoľnej komunity – je vo filme o to dôležitejšie, že samotná sestra Marguerite je pri príchode Márie nevyliečiteľne chorou, trpí ťažkou pľúcnou chorobou a lekári ju pripravujú na blízku smrť. Marguerite je hlboko veriaca osoba a v duchu pripravená akceptovať z rúk Božích všetko ako dar, teda i smrť. A práve v týchto tak ťažkých situáciách je to vďaka spoločnému duchovnému ideálu práve toto spoločenstvo jej spolusestier, ktoré jej pomáha žiť a ísť ďalej. Ako je len nesmierne dôležité žiť s vedomím, že som Božím tvorom a že všetko, čo dostávam, dobré či zlé, je darom… V momente, keď si Marguerite uvedomí, že jej hodina sa blíži, trpí dvojnásobne: na jednej strane preto, že ju pribúdajúce astmatické záchvaty panicky desia a žiadna pomoc neexistuje. Na druhej strane vidí, že Mária po skoro ročnej námahe začala konečne komunikovať a stala sa z nej nesmierne aktívna a rýchlochápajúca žiačka, plná elánu a nadšenia, hltajúca všetko to nové, čo sa teraz pomocou reči hluchonemých a slepeckého písma učí a Marguerite si bytostne uvedomuje, že ona jediná je najbližšou spriaznenou osobou pre Máriu, že jej smrť môže byť pre Máriu krutou ranou, ktorá ju znovu uvrhne do jej bývalého väzenia. Ale Marguerite si na sklonku svojho života uvedomuje s obrovskou vďakou ešte i čosi iné, čosi nové, čo až dovtedy ako rehoľná sestra žijúca v celibáte doposiaľ nepoznala: objavuje sama v sebe prapôvodné poslanie ženy – materstvo – materinské city a na smrteľnej posteli vyriekne: “Mária je dcérou mojej duše… je svetlom môjho života…Mária priniesla do môjho života toľko krásneho a nového…”
“Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte…Dávajte a bude vám dané” – hovorí Ježiš v Evanjeliu. Tento film, distribuovaný do kín prvý deň tohto roku, kiež je tou dobrou novinou, tou inšpirujúcou, zapaľujúcou a potešujúcou správou ktorú tento svet tak zmietaný v krízach, vojenských konfliktoch a plný nepohodlných a špinavých utečencov toľko potrebuje. A kiež je i svetielkom nádeje pre všetkých ľudí dobrej vôle a tiež pre rehoľné spoločenstvá, aby boli znovu tou živou vodou, tak ako tomu bolo po celé storočia.