Vždy, keď prídem do Kyjeva, moje prvé kroky vedú do Kievopečerkej lavry. Je to starobylý komplex pravoslávnych kláštorov a kostolov s viac než 1000 ročnou históriou. Lavra je najvyšší titul pre posvätné miesto v pravoslávnej cirkvi. Prirovnal by som to k bazilike maior v Ríme.
Niekoľko vysvetlení: Kievo je odvodená od mesta Kyjev.. Pečera je po rusky jaskyňa. Lavra je najvyšší status posvätnosti miesta. Vsjo jasno 🙂 Niektorí mnísi sa v túžbe po prísnejšom živote oddelili od kláštora postaveného na vrchole jedného z kyjevských pahorkov (je ich dohromady 7 rovnako ako v Ríme), usadili sa v neďalekých jaskyniach a vytvorili tam spoločenstvo a tradíciu, do ktorej sa zapájalo množstvo nasledovníkov v priebehu ďalších storočí. Mnohí z nich boli vyhlásení cirkvou za prepodobných (svätých) a sú pochovaní v sklenených rakvách vo výklenkoch podzemných chodieb. Medzi inými je tam pochovaný aj ukrajinský (alebo ruský?) bohatier Ilja Muromec či jeden z prvých Slovákov, ktorý bol vyhlásený za svätého: Mojsej Uhrín, pochádzajúci z východného Slovenska. Je to dôležité pútne miesto naplnené atmosférou storočí, modlitieb a niečoho tajomného, čo dáva tušiť inú skutočnosť, ktorá sa skrýva za prvoplánovou zmyslovo vnímateľnou.
Do lavry chodím iba byť a vnímať. Potrebujem k tomu samotu od každého, dokonca aj od seba samého. Je to akýsi inštinkt, ktorý som začal zakusovať po svojom prvom zostupe do jaskynných chodieb, keď som sa zhrozil z toho, že niektorí mnísi sa dávali dobrovoľne zamurovať do jaskyne iba s malým otvorom, ktorým im spolubratia podávali stravu. Hneď sa pocitom hrôzy z tohoto extrému sa pridala predstava najhlbšieho duchovna, ktoré muselo napĺňať onen zamurovaný priestor a človeka žijúceho v ňom. Nepochopiteľné, stiesňujúce a nakoniec úplne oslobodzujúce od všetkého pozemského… Keď sa dotýkam sklenených rakiev, v ktorých sú múmie kresťanských svätých staré aj 1000 rokov, akoby ma oviala sila ducha ľudí, ktorými boli tieto telá pred veľa storočiami.
Pozostatky Ilju Muromca. Zdroj: Wikipedia.
Aj tentokrát som sa nevedel dočkať času, keď vstúpim cez bránu lemovanú freskami mníchov s dlhými šedivými bradami vážne sa pozerajúcich na prichodivších pútnikov. Ako švihnutím čarovného prútika všetko ťažiace zostalo vonku na ulici a vydal som sa do chrámu Uspenia (Zosnutia Presvätej Bohorodičky), v ktorom sa vždy pozerám na obrovský ikonostas (oltár), ktorý siaha až do neba. Je to úžasné: nemusieť prevádzať žiadnu duchovnú a modlitebnú atletiku, len sa pozerať a za ikonami vidieť, počuť, voňať…nebo.
Po prinútení sa opustiť tento intenzívny priestor zvyčajne smerujem do vedľajšieho chrámu, v ktorom je tiež fotovýstava nedávnej histórie lavry. Je na nej zachytená dráma tohoto miesta najmä počas komunistickej agresívnej ateizácie a jeho oživenie po desaťročiach úpadku.
Aj teraz som šiel po svojej trase, ktorej vrchol je v hĺbke jaskýň, keď som zarazene zostal stáť. Pri zadnom vchode do chrámu, na terase, z ktorej je nádherný výhľad na rieku Dneper a novú výstavbu na jeho ľavom brehu, som uvidel stáť novučký čierny Mercedes-Benz S klasse. Vždy, keď vidím tento šperk medzi autami, podskočí moje chlapčenské srdce. Aj teraz sa o to pokúsilo. No nešlo to. Za volantom sedel mladý muž oblečený v mníšskom habite. To dávalo tušiť, že je šoférom akiste biskupa či dokonca metropolitu. Chcel som odfotiť mnícha vystupujúceho z exkluzívneho MB, bola by to fotka roka. No keďže vo mne prevládol pacifizmus a nechuť vyvolať hádku, ktorá by veľmi pravdepodobne nasledovala, zostal tento absurdný obraz zapísaný iba v mojej mysli. Zostal som nechápavo stáť opodiaľ a snažil som sa usporiadať myšlienky, ktoré mi začali šľahať hlavou ako kaťuše z neďalekej výstavy bojových vozidiel Ukrajinskej armády pod monumentom Matka vlasť.
Lavra je miestom modlitieb najmä chudobných ľudí. Stretávam ich tam vždy stovky. Prezrádza ich oblečenie kúpené na trhu typu miletička spred 20-30 rokov. Majú utrápený, ťažký výraz v tvári, v ruke plátenú tašku s jedlom a vodou. Aby mohli žiť, nemajú nič iné, iba modlitbu a možno vieru v zázrak. My ostatní máme niečo na účte, prácu, lekárov, lekárne… Oni nemajú nič z tohoto. Prichádzajú najmä staršie ženy, aby so šatkou na hlave zapálili v chráme sviečku a prosili, aby bolo lepšie: možno aspoň znesiteľne. A nezabudnú hodiť do pokladničky niečo zo svojho v prepočte cca 70 Eurového dôchodku. Pred múrmi lavry je vždy niekoľko desiatok žobrákov, najčastejšie starších žien, prosiacich aspoň o pohár vody.
Pomedzi týchto ľudí sa na aute za odhadujem 130 tisíc Eur prediera ich biskup, metropolita, aby sa mohol zúčastniť modlitby nad pečerami, v ktorých sú pochovaní svätci, ktorí žili v úplnej chudobe. Arciabsurdné.
V Jacovciach by sme na túto situáciu povedali: “toto neni vóbec porádku”. Premýšľal som ďalej: čo nie je v poriadku? Cirkev a bohatstvo? Bohatí ľudia vs chudobní? Ako by to malo byť, aby to bolo “porádku”? Prestal som na chvíľu vnímať čas a zostal som len s bzukotom svojich myšlienok. Myslel som na veľké majetky katolíckej cirkvi na Slovensku, na nemeckého biskupa, ktorý obral diecézu o 31 (slovom tridsaťjeden) miliónov Eur na prepychovú rekonštrukciu svojej rezidencie a bol za to suspendovaný.
Myslel som na bývalého Vatikánskeho štátneho sekretára Bertoneho, ktorý sa podujal stráviť dôchodok v palácovom luxusnom apartmáne s rozlohou 600 m2 (pozn. veď každý potrebujeme svoj priestor 🙂 zrekonštruovanom za 400 tisíc Eur, ktoré mali byť pôvodne použité ako vatikánska dotácia rímskej nemocnici Bambino Gesu. A nebol za to suspendovaný.
Alebo na RKC USA arcibiskupa arcidiecézy Atlanta, ktorého primäla vlastná diecéza, aby predal svoj 2,2 milióna dolárov stojaci dom (nie arcibiskupský úrad, ale súkromnú rezidenciu na bývanie).
Myslel som na pápeža Františka bývajúceho v malom dvojizbovom apartmáne v Dome sv. Marty, ktorého vozia na oficiálnych podujatiach na fiatkách a fordkách. Do toho sa mi miešali obrazy sestričiek Matky Terezy v ich bielomodrých sárí žijúcich v úplnej chudobe a jednoduchosti a rodiny slovenských evanjelických farárskych manželských párov, ktoré musia vyžiť aj so svojimi deťmi mesačne z platu nepresahujúceho dohromady 800.- Eur (ešte že nemusia väčšinou platiť za ubytovanie na farách). A nakoniec som si spomenul na juhoamerických biskupov ako Dom Helder Camara, ktorí dali svoje biskupské rezidencie k dispozícii chudobným a sami bývali napr. v sakristiách svojich katedrál…
Myslím, že ježišovský postoj je jeho vlastná identifikácia sa s chudobnými
Keď som zistil, že nič prevratné, čo by ešte nebolo myslené, povedané a napísané na túto tému neskomponujem, precitol som a zistil, že jaskynné katakomby sú už zatvorené a dnes sa už nebudem môcť ísť dotknúť ducha pochovaných mníchov, ktorých familiárne volám “chalani”. Takže prídem opäť veľmi skoro, chalani. Čakali ste na mňa 1000 rokov, tak snáď ešte zopár dní vydržíte. A vydržím aj ja.
Celou cestou nazad som premýšľal nad otázkou bohatstva a chudoby: v Cirkvi i vo svete. Šiel som niekoľko kilometrov pešo a mal som tak veľa času. Premýšľal som nad inými i nad sebou. Aké je jednoduché ukazovať prstom na pravoslávneho metropolitu voziaceho sa na funglovej S klasse alebo na Bertoneho, ktorý sa môže po svojom obrovskom apartmáne presúvať na kolieskových korčuliach. A čo ja? Odolal by som, ak by som mal tie možnosti, čo majú oni? Neviem.
Asi by som musel. Dúfam. Nie kvôli tomu, že by som snáď považoval bohatých za zlých len kvôli tomu, že majú dostatok a chudobných za dobrých len kvôli tomu, že majú nedostatok (ako to tvrdí politická ekonómia marxleninizmu, lebo vykorisťovanie atď.). Ani kvôli tomu, že by som bol presvedčený, že by cirkev mala byť entitou bez finančných prostriedkov a farári by mali žiť iba o pol stupňa lepšie než bezdomovci.
Ide o iné. Tak ako väčšinou. Ide totiž o Ježiša.
Myslím, že ježišovský postoj jeho vlastnej identifikácie sa s chudobnými (“…bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť..atď.” Mt 25,35) nie je snahou o kodifikáciu ekonomického vzorca, ktorý by vyriešil finančnú nerovnováhu vo svete, ktorá je od začiatku a bude až do konca. Myslím, že Ježiš hovorí o kľúči, ktorý otvára dvere od bohatých ku chudobným a tým kľúčom je súcit. Ježiš sa vracia k dobrému ľudskému srdcu, ktoré dokáže byť citlivé na potreby okolo seba a má silu prispieť k ich riešeniu. Obyčajný ľudský súcit sídliaci v srdci dokáže viac než všetky prefabrikované sociálne podporné systémy (“A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás. Odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa.” Ez 36,26). “Choď a rozdaj všetko, čo máš a daj to chudobným” (Mt 19,21) hovorí Ježiš bohatému mládencovi, chalanovi. Opäť: toto nie je ekonomický vzorec riešiaci chudobu vo svete. Bolo by to rozdaním rýb namiesto učenia, ako ich uloviť. To by ekonomická rovnováha vo svete dlho nevydržala, napriek tomu, že by sa odvolávala na samotného Krista. Ježiš hovorí chalanovi z evanjeliového príbehu o slobode od majetku, či už je malý alebo rozsiahly. To je však už úplne iná téma. Radikálne sa ku nej postavili iní chalani, tí z kyjevských jaskýň. Ale ich extrémizmus je už tiež úplne iná téma.
Myslím si, že odpoveďom na súcit ľudí, ktorí majú dostatok, by mala byť vďačnosť a záväzok od ľudí, ktorí majú nedostatok. Vďačnosť za dar by mala byť samozrejmým prejavom ľudskosti, opäť: dobrého srdca. No občas (často?) to tak nie je. Možno preto, že pomoc nebola poskytnutá kvôli úprimnému súcitu a solidarite, ale kvôli pocitu nadradenosti nad osudmi “tých chudákov dolu” a ambícii prejaviť svoju moc (napr. finančnú) ich problémy vyriešiť. Vtedy je to však pýcha prezlečená za súcit, ktorá iných ponižuje a bráni im v úprimnej vďačnosti.
Na druhej strane aj srdce ľudí v potrebe môže byť pokazené. Niekto núdznym úprimne pomôže a oni túto pomoc považujú za samozrejmú a využijú ju na vlastné ciele bez ohľadu na to, čo to spôsobí darcovi.
Je to zložité. Veď sa zaoberáme súbojom dvoch najintímnejších podstát človeka: matka všetkých hriechov (podľa M. Luthera) žiadostivosť (vlastniť, sýtenie vlastného ega) vs súcit ako prejav dobroty človeka (roztápanie vlastného ega, solidarita, rovnosť s inými).
Na záver by som chcel popriať všetkým ľuďom toto: aby sme mali všetci prostriedky na kúpu nového Mercedesu S klasse. 🙂 A ak si to bude vyžadovať súcit, aby sme mali silu otočiť sa pred dverami showroomu a odísť.
Lebo najdôležitejšie je srdce človeka. Jeho silu totiž cítiť aj 1000 rokov po tom, ako fyzicky prestane biť.
Takto by to mohlo byť “šecko porádku.” 🙂