Tú knihu som vždy chcel napísať. Napokon som sa do nej pustil. Nedalo sa inak. Potreboval som to urobiť už kvôli sebe, aby som lepšie porozumel, čo sa vlastne stalo. V mojom vnútri i v krajine môjho detstva.
Vyrastal som na železničnej stanici úzkorozchodnej železnice v Liptovskej Osade a v roku 1976 som užasnuto sledoval ťažký buldozér, ktorý vytrhával jej koľajnice. Krásnym údolím od roku 1908 jazdili atraktívne vláčiky do kedysi populárnych kúpeľov v Korytnici a späť do Ružomberka. Mnohí sa pri pohľade na tú skazu rozprávali o tom, aká je to veľká škoda: veď tie vláčiky boli v sobotu a nedeľu celkom zaplnené nadšenými turistami, výletníkmi a rodinami s deťmi! Nerozumel som tomu. Len som tušil, že sa stalo niečo mrzuté — ako keď vám z rúk vypadne vzácnosť a nenávratne sa rozbije.
Stanica Korytnica kúpele po príchode vlaku z Ružomberka 4.9.1971. Foto Zdeněk Nesiba.
Roky bežali a opakovane ma udivovalo, že spomienka na železnicu vyvolávala smútok nielen vo mne. Očividne sme tie vláčiky mali radi viacerí. Zároveň som stále jasnejšie vnímal, že v krásnej doline až príliš chýbajú. Lebo železnica aj tu tvorila vzácny prameň živín. Dokonca si pamätám na detský sen, v ktorom som videl, ako sa celá trať obnovovala. Ľudia akoby časom pochopili, že vlaková doprava bola pre nich dôležitejšia a vzácnejšia, ako to kedysi mohli domyslieť a začali ju stavať celkom nanovo.
Ale čo ak to nie je len sen? Čo ak tá železnica bola pre celý región skutočným pokladom? Nad tou otázkou som rozmýšľal celé roky. Ak som niekam cestoval, snažil som sa dostať do blízkosti podobne malých železníc, aby som priamo na mieste skúmal ich vplyv na miestny život. A spravidla sa mi potvrdzovalo to, čo som dovtedy len tušil: železnica je schopná nezameniteľným spôsobom pozdvihovať a zútulňovať celé svoje okolie. Je zhmotnením niečoho nádherne ľudského. Chodil som po stopách zaniknutých tratí. Fotil som si torzá železničných stavieb, násypov tratí, mostov, a rôznych zariadení, ktoré potvrdzovali, že aj tam kedysi premával vlak. A keď som sa dal s niekým do reči, s ľútosťou mi vysvetľoval, že zrušenie železnice bola obrovská chyba a nesmierna škoda pre celé okolie. Sám som ten rozdiel videl: okolie zaniknutých tratí lemoval výrazný neporiadok.
Skúsenosť prerástla do presvedčenia, že funkčná železnica je pre svoje prostredie dôležitejšia, ako si dokážeme uvedomiť. Ponúka usporiadané vzťahy, ale aj miesto, na ktorom sa denne môže stretávať množstvo ľudí a navzájom komunikovať. Železnica obciam okrem atraktívneho spojenia prináša nové kultúrne priestory. Ako keby sa postavilo divadlo. Dokonca čosi viac, lebo ľudia sa na staniciach a vo vlakoch stretávajú celkom nenútene. A keď tie priestory majú istú kvalitu, dokážu vytvárať pocit, ktorý mnohí majú chuť opakovane zažívať.
Regionálna železnica je ten typ dopravného prostriedku, ktorý si možno obľúbiť a mať ho úprimne rád. Železnica vytvára podhubie pre vznik životaschopnej štruktúry. Podfarbuje staničný park, staničná kaviareň, pôsobivá železničnú architektúru. Oslovuje naradostených cestujúcich, nadšených turistov, vytvára pohodu a čistý vzduch v priestore upravenej zastávky či stanice. V oblastiach dostupných železnicou sa žije oveľa spokojnejšie.
A teraz sa aj s batohmi, kuframi a prípadne lyžami postavme na autobusovú zastávku. Ten rozdiel som pri neprestajne hlučnej a sústavne zaprášenej ceste v Liptovskej Osade už od chlapčenských čias vnímal ako úpadok.
Čo všetko v sebe ukrýva príbeh zaniknutej železnice? Čo kedysi priniesla a dávala svojmu okoliu? Nie je to škoda, že dnes regionálnym železniciam venujeme tak málo pozornosti a skôr diskutujeme o tom, či by niekde nemali zaniknúť ako nepotrebné a neefektívne? Je možné vrátiť regionálnej železnici pôvodný význam a opäť využiť jej schopnosť podnecovať rozvoj a vytvárať pôsobivú harmóniu v prostredí, ktorým prechádza?
Dnes mám dojem, že vďaka písaniu som našiel aj niektoré odpovede. Z nepreberného množstva informácií som postupne zrekonštruoval najstaršie dejiny korytnickej lokálky, ale aj samotných kúpeľov v Korytnici, ktoré sa zaslúžili o jej vznik. Malebná železnica v krásnom údolí, korytnické kúpele s liečivou minerálkou, boli naozaj krásne a dôležité. Neviem ich oživiť a vrátiť späť do nášho sveta. Tak som sa aspoň pokúsil vybudovať ich nanovo iným spôsobom. Ako odkaz z minulosti pre našu súčasnosť, ako knihu aj o nás a pre nás.
Život plynie šialene rýchlo a v kontexte pandémiou poznačených udalostí často i pochmúrne. Vracia ma to aj k otázke zmyslu toho, čo robím, alebo robíme. Napriek tej ťažobe cítim, že v knihe sa z mojej skúsenosti zhmotnila najmä radosť a nádej. Pre seba som našiel odpoveď, že budovaním železnice či knihy, vytvárame príležitosť budovať svoje vzťahy. Bez nich by tu bolo prázdno. A to je aj vzácne poslanie regionálnej železnice — prepájať a zbližovať ľudí. Dúfam, že aspoň v niektorých prípadoch malých železníc to pochopíme skôr, než zaniknú. Ešte nie je úplne neskoro.