Živé cirkevné spoločenstvo (Lebendige Kirchengemeinde, Bild: shutterstock / Arthimedes)
Všetci poznáme starú, neustále sa opakujúcu axiómu: v dobách kríz sa držte inštitúcií, tie vás podržia, aby ste nepadli. Inštitúcie: čosi veľké, obrovské, všeobsahujúce a nadovšetko regulujúce a ochraňujúce. Či už ide o ústavou inštituované spoločenstvo štátu alebo o inštitúciu cirkvi, či o iné menšie inštitúcie – organizácie, spolky a hnutia zastrešujúce veľký počet členov. Inštitúcie – symbol moci, ochrany a istoty. Lenže ak sa pozrieme do minulosti, a nemusíme pritom zachádzať do predchádzajúcich generácií, stačí sa len zamyslieť nad tým, čo všetko sa udialo a zmenilo v priebehu nášho života. Ak ho žijeme aspoň 50 až 60 rokov, tak si musíme priznať, že akákoľvek inštitúcia má svoje štrbiny, neduhy a nedostatky a že žiadna inštitúcia nie je dokonalá a nemá emblém trvalej nekonečnosti. Každá inštitúcia potrebuje čas od času sebareflexiu, kritický pohľad sama na seba, zamyslenie sa nad tým, ako ďalej, čo je prežitok, čo je už akoby zhubný nádor, ktorý je potrebné odstrániť, aby sa zachránil celok a obnovilo nové zdravé tkanivo. Každá inštitúcia potrebuje skôr či neskôr obnovu, reformu, nový pohľad na svet, aby nestratila kontakt s tepom času a života.
Tak ako nie je dokonalá žiadna politická strana, ani tá, ktorá sa honosí titulom demokratická, otvorená a liberálna, tak nie je dokonalý ani žiadny politický systém. Zároveň má od dokonalosti veľmi ďaleko i cirkev, akokoľvek tu v minulosti vznikali knihy a slovné pomenovania typu „svätá katolícka cirkev“ a pod. Je ale rozdiel medzi štátom a cirkvou: zatiaľ čo štát si ako forma vytvorená v priebehu stáročí politickými silami uvedomuje svoju nedokonalosť, katolícka cirkev, zdá sa, sa od samého začiatku považovala za niečo „nadľudské“, božské, za niečo, čo nepodlieha ľudskému úsudku a súdu, za niečo nadprirodzené, nadzemské či dokonalé. Cirkev sa tak sama katapultovala do stavu, ktorý je natoľko odtrhnutý od reality života, že väčšina ľudí ju dnes nielenže neberie vážne, ale sa nad jej existenciou ani len nezamýšľa. Vždy sa síce hovorilo o tom, že všetko, vrátane cirkvi, sa musí neustále reformovať a obnovovať, aby aj cirkev dokázala osloviť nové generácie ľudí v úplne iných podmienkach ako pred 500 či viac rokmi, ale v konečnom dôsledku zostáva otázka: stojí vôbec vedenie cirkvi o to, aby sa cirkev reformovala? Alebo, ak by som to mal formulovať precíznejšie, je cirkev s jej hierarchickým vedením ochotná sa meniť? Je ochotná priznať si, že v minulosti sa konali v myslení a praktikách hierarchie chyby a že tam, kde sa síce chyby nekonali, ale kde bola cirkev konfrontovaná s otvorenou, demokratickou a slobodnou spoločnosťou zvyknutou diskutovať vecne a objektívne o všetkom, že i tam musí cirkev držať krok a byť otvorenou a sebakritickou? Chce sa stať cirkev „skleníkom“, do ktorého je možné kedykoľvek nahliadnuť zvonku a presvedčiť sa o tom, že ide naozaj o dobré a nasledovania hodné spoločenstvo, o kvalitnú a vierohodnú inštitúciu? Toľkí pápeži, hlavne Ján Pavol II., tak rád používali obraz skleníka, ale ako dokazujú fakty, zostalo to iba pri obrazoch.
A tak sme svedkami toho, že okrem „zabehnutých“ inštitúcií tu vždy boli malé, takmer nepatrné hnutia, iniciatívy, niekedy len pár jedincov s ich podpisovými akciami, inokedy mohutné aktivity ústiace do prúdov tisícov demonštrujúcich ľudí. Akú šancu ale majú takéto malé, niekedy ani oficiálne nepovolené hnutia v konfrontácii s mocnou mašinériou inštitucionalizovanej moci? Či snáď neriskujú svojimi minimalistickými akciami nielen to, že budú mocensky ignorované, ale dokonca násilne odstránené a umlčané, ako tomu bolo často v stredoveku, kedy boli mnohí ľudia oštempľovaní za heretikov a ako odstrašujúci príklad potom upálení na hranici?
Pred 25 rokmi sa zo zdanlivo nepatrnej akcie zrodilo niečo, čo iniciovalo tak radikálnu zmenu, že to nielenže poriadne otriaslo mohutnou budovou inštitúcie cirkvi, ale hlavne prispelo k tomu, čo cirkev síce vždy vehementne, až zúrivo odmietala, ale čo ju v konečnom dôsledku prinútilo padnúť na kolená a uznať, že slovo demokracia nie je len fenomén týkajúci sa politiky, ale že to súvisí i so zrelou, uvedomelou a slobodnou cirkevnou spoločnosťou. Pred 25 rokmi fenomény ako „ututlanie“, „zametanie pod koberec“, „ignorovanie hlasu ľudu“ – tej obrovskej cirkevnej väčšiny – prestali existovať. Pred 25 rokmi sa síce chvíľu zdalo, tak ako to bolo v minulosti napr. za čias Martina Luthera, že zrejme dôjde k ďalšiemu rozkolu a štiepeniu cirkvi, tak ako sa vtedy zrodil protestantizmus vychádzajúci zo základov katolicizmu a že jadro pôvodnej katolíckej cirkvi zostane nemenné. Pred 25 rokmi zaznelo viacero takýchto hlasov: „Nech si len tí rebeli z cirkvi odídu, takých v cirkvi nepotrebujeme“. Lenže to sa nestalo! Nikto vtedy nemyslel ani na rozkol, ani na odchod z cirkvi. Vtedy išlo o uvedomenie si toho, že ak cirkev prestane byť autentická a vierohodná, tak stratí právo na existenciu. Vierohodnosť cirkvi znamená hlavne vernosť a neustály návrat k Ježišovi, k tomu ako žil a čo učil. Pred 25 rokmi sa stala situácia v rakúskej cirkvi neúnosnou po tom, čo sa viedenský kardinál Groër neustále odmietal vyjadriť sa k obvineniam zo sexuálneho zneužívania, ktorého sa dopustil počas svojho pôsobenia ako rektor v tzv. malom prípravnom seminári v Hollabrune, kde sa mladí študenti pripravovali na vstup do seminára počas prípravy na kňazské pôsobenie. Všetky tieto obvinenia zatĺkal, zametal pod koberec a nevyjadroval sa k nim. Kardinála Groëra s odstupom času obvinili niekoľkí bývalí alumnisti a ich výpovede boli klasifikované ako pravdivé. Napriek tomu kardinál Groër a tiež jeho sympatizanti, medzi ktorých vtedy patril i biskup Krenn, ktorý Groëra rezolútne obhajoval, označili tieto výpovede za falošné, prekrútené a dokonca za urážku Boha, lebo vraj ignorujú fakt posvätnosti cirkevnej hierarchie. Poslednou kvapkou k vypuknutiu protestov proti Groërovi a proti tzv. cirkevnej hierarchii, ktoré tak nepriamo vyústili ku vzniku WsK, bolo televízne vystúpenie biskupa Krenna na obranu kardinála Groëra, v ktorom všetkých tých, čo Goëra kritizovali a žiadali ho o odstúpenie z úradu, Krenn nazval pokrytcami a klamármi. Toto jeho vystúpenie vošlo do dejín ako prejav arogancie moci, pokrytectva a zlomyseľnej pokrivenosti. (Za zmienku v tejto súvislosti stojí i fakt, ktorý sa odohral v roku 1987 v deň vysviacky Krenna za biskupa vo viedenskej katedrále sv. Štefana kardinálom Groërom, kedy si malá skupina veriacich ľahla na zem pred vchodom do katedrály, aby zabránila vstupu a následnému vysväteniu Krenna za biskupa.)
Pred 25 rokmi malá skupinka rakúskych angažovaných kresťanov dala svojou odvážnou akciou do pohybu niečo, čo vyvolalo masívnu vlnu sympatií nielen vo všetkých nemecky hovoriacich krajinách, ale i na celom svete. Podľa motta, ktoré v roku 1989 skandovali bývalí východní Nemci „Wir sind das Volk“ – „My sme národ“ – nielen vy tam hore, komunisti a papaláši, keď žiadali zbúranie múru medzi Západom a Východom, otvorenie hraníc a slobodu pre všetkých, tak aj rakúski katolícki aktivisti použili rovnaký slogan, ktorý jemne pozmenili na „Wir sind (auch) Kirche“ – „My sme tiež cirkev“, nielen vy tam hore, biskupi a klérus. Pod petíciu požiadaviek za reformu cirkvi sa podpísalo vtedy viac ako pol milióna ľudí. Bola to nielen bezprecedentná akcia za reformu cirkvi avyjadrenie civilnej guráže, ale hlavne manifestácia živej viery. Viera v Boha neznamená len účasť na bohoslužbách v kostole. Viera v Boha, to je hlavne každodenné vydávanie svedectva príslušnosti k Božiemu ľudu uprostred tohto reálneho sveta so všetkým, čo k nemu patrí. Tento čin spred 25 rokov inicioval vo vnútri cirkvi celý rad iných protestných akcií a vyjadrení na adresu katolíckej cirkvi, dokonca priamo voči pápežovi. Spomeňme len ďalšiu významnú akciu z roku 2011, kedy rakúsky kňaz Helmut Schüller založil tzv. PI – Pfarrer Initiative, kňazskú iniciatívu za bojkotovanie pápeža a vedenie cirkvi, lebo hierarchia ignoruje hlas zdola, resp. požiadavky veriaceho ľudu. Tejto iniciatíve išlo hlavne o to, aby slávenie eucharistie nebolo viazané na podmienku celibátneho kňazstva, ale aby každý pokrstený veriaci, ktorému záleží na budúcnosti cirkvi, a ktorý má vzdelanostné a iné predpoklady k tomu, aby viedol spoločenstvo, mohol eucharistiu viesť a sláviť bez ohľadu na to, či ide o ženatého muža alebo ženu. Za zmienku stojí aj príklad zo Slovenska, kde sa malá skupinka veriacich z okruhu charizmatického kňaza P. Antona Srholca rozhodla založiť iniciatívu nazvanú podľa vzoru švajčiarskej iniciatívy „Offene Christenheit“ – Otvorené kresťanstvo veriacich v 21. storočí, pre ktorú nie je cieľom nekriticky prijímať akékoľvek učenie cirkvi a jej dogmy, ale ktorá sa snaží zaujať voči nim kritické stanovisko a zároveň sa pýtať, či vôbec má ešte zmysel vyhlasovať dogmy a či nie je rozumnejšie dogmy ako také nanovo prehodnocovať.
25. výročie od vzniku hnutia „Wir sind Kirche“ (WsK) je významný čin, ktorý už de facto vošiel do dejín cirkvi. Toto výročie sa bude pripomínať študentom nasledujúcich generácii ako dôležitý dátum, pretože bude pripomienkou toho, ako sa ľudia slobodne a dobrovoľne rozhodli nasledovať príklad Ježiša Krista, a to i napriek tomu, že vedenie katolíckej cirkvi vtedy toto hnutie ignorovalo a oficiálne len očierňovalo a kritizovalo.
Áno, otázka, či malá skupina ľudí, či nejaká malá iniciatíva nadšencov dokáže rozochvieť základy obrovskej mašinérie a obrovskej inštitucionálnej budovy je na mieste. V stredoveku by boli takéto iniciatívy v lepšom prípade postihované v žalároch a väzniciach, v tých horších prípadoch by skončili na hraniciach ako horiace fakle. Stredovek je už vďaka Bohu za nami. Inštitucionalizované mašinérie moci však zostávajú a je tak nesmierne dôležité a potrebné, aby tu boli ľudia s čistou hlavou a čistým srdcom, ľudia s čistým svedomím a ľudia civilnej guráže, lebo len tí dokážu tieto mašinérie poraziť a zároveň nadchnúť iných pre spoločný spravodlivý boj.
Vďaka WsK za vaše svedectvo viery!