Čím dlhšie ľudia spolu žijú, tým lepšie sa poznajú. Tak sa to aspoň hovorí. Ale dá sa to povedať aj naopak: napriek tomu, že ľudia dlho spolu žijú, zostávajú jeden pre druhého záhadou a tajomstvom.
Ja mam tú česť, že som synom katolíckeho kňaza, ktorý žil svoje kňazstvo veľmi zodpovedne. Veď ešte v deň svojej smrti odslúžil v ťažkom zdravotnom stave dve sväte omše a rozniesol prijímanie po chorých. Tak svedomito neplním svoje kňazské služby ani ja ako diecézny kňaz katolíckej cirkvi.
Kňazské povolanie bolo v našom otcovi od mladosti. Modlitby a návšteva kostola sa mu vždy páčili. Františkánsky kláštor v Malackách ho fascinoval až kým ho komunistický režim zrušil a zničil. To malo na otca taký vplyv, že sa po maturite na malackom gymnáziu rozhodol pre štúdium teológie na štátom prísne kontrolovanom kňazskom seminári v Bratislave. Hoci bol kňazský seminár pod prísnym štátnym dozorom, otec rozprával o čase, ktorý v ňom strávil vždy s nadšením a veľmi pozitívne. Ale malý počet teológov bol pre režim aj veľmi ľahko prehľadný. A tak rektorovi neuniklo, že otec dostal literatúru z Nemecka z vydavateľstva Herder. To bol vtedy veľký zločin a otec bol z kňazského seminára prepustený. Pokiaľ si dobre pamätám, bolo to preňho veľmi tvrdé. Jeho životný sen sa rozpadol ako domček z karát. Po tvrdých skúsenostiach na základnej vojenskej službe sa rozhodol pre život v rodine. Keď nie kňazské povolanie, tak teda rodina. Ako zázrakom sa dostal vo vtedajších časoch na štúdium medicíny a v auguste 1964 sa oženil s našou mamou Annou.
Kňazské povolanie sa asi ale nedá tak ľahko vygumovať ako čmáranice na papieri. Svoju túžbu po bohoslužbe a službe v kostole realizoval náš otec hrou na organe a myslím, že bol veľmi dobrý a hlavne obetavý organista. Pre nás ako rodinu to síce znamenalo, že v nedeľu sa nekonali žiadne veľké výlety, lebo otec bol cele doobedie v kostole a hral na organe, ale ako deti sme to v pohode akceptovali. Ak sa však nejaké výlety cez prázdniny konali, tak sme vždy navštívili nejaké kostoly, čo sme ako deti nie vždy až tak v pohode akceptovali. V roku 1970 otca vyhľadali ľudia z tajnej cirkvi a ponúkli mu vysviacku. Lákavá ponuka, ale aj veľmi nebezpečná. Po nejakom čase uvažovania a rozhovorov s našou mamou sa otec rozhodol prijať najskôr diakonské a potom kňazské svätenie. 5. júla 1971 bol otec za prítomnosti štyroch svedkov a svojej manželky v jednom súkromnom dome vysvätený biskupom Bedřichom Provazníkom za kňaza vo východnom ríte, ale s možnosťou pôsobiť v oboch rítoch.
Jeho činnosť spočívala v slúžení svätých omši v skrytosti, z ktorej tu bola milosť a sila pre mnohých ľudí čo trpeli pod komunistickým terorom. Na omšiach nebol osobne prítomný väčšinou nikto, ale otec bol spojený s mnohými trpiacimi a prenasledovanými ľuďmi aj svojimi pacientmi. Ako som spomínal, otec vyštudoval medicínu a stal sa psychiatrom. Táto veda bola vtedy ešte len vo svojich začiatkoch, ale veľmi žiadaná. A tak prichádzalo k otcovi dennodenne viac ľudí, ako k akémukoľvek inému kňazovi na farsky úrad.
My deti sme síce zopárkrát “pristihli” otca ako slúži vo svojej izbe omšu, ale nikdy to s nami nerozoberal. Možno úmyselne, aby sme sa v detskej naivnosti niekde nepreriekli. Išlo nielen o jeho utajenie, ale o bezpečnosť celej rodiny. A niekedy to bolo “o chlp”. Koncom roka 1980, niekoľko týždňov predtým, než ho zavraždili, nás navštívil otec Přemysl Coufal a nechal u nás nejaké svoje veci. O niekoľko týždňov ho našli brutálne umučeného, ale neprezradil nič a nikoho. V otcovej izbe u nás doma a aj v jeho ordinácii sa našli odpočúvacie zariadenia. Išli po nás, ale vždy to nejako vyšlo. Že náš otec je kňazom, za akých okolností sa ním stal, sme sa dozvedeli len útržkovité až po prevrate v roku 1989. Otec nie veľmi rad rozprával o sebe.
Otec žil svoje kňazstvo veľmi prísne voči sebe, ale teologicky veľmi otvorene. Veľmi rád som sa s ním rozprával o „kňazských“ témach ako celibát, vysviacka žien, metódy výberu biskupov za spoluúčasti diecéz a ľudu, prekladanie kňazov, postavenie laikov v cirkvi… Myslím, že mnohí „konzervatívni“ teológovia by ho za jeho názory nechali upáliť a mnohí „progresívni“ teológovia by mohli c hodiť k nemu do učenia. Napokon to najdôležitejšie bola jeho pevná viera, vždy silnejšia ako ustráchaná povaha, ktorá ho stále nabádala k opatrnosti.
Po politickom prevrate v roku 1989 sa otec a jeho kedysi „tajní“ spolubratia pokúšali vyriešiť svoje postavenie v cirkvi. Nechceli prebrať farnosti a robiť diecéznym kňazom konkurenciu, len chceli svoju situáciu zlegalizovať a pokračovať v kňazskej činnosti primerane dobe a jej potrebám. Myslím si, že model cirkvi, ktorá ma svojich kňazov medzi ľuďmi, v nemocniciach, vo fabrikách, na pracoviskách, a ľudia ani o tom poriadne nevedia, nebolo iba náhradné riešenie, ale určíte víziou budúcnosti.
Nepodarilo sa. Pre otca to bolo najväčšie sklamanie. Biskupi sa vyhovárali na kongregácie v Ríme, Rím sa zasa vyhováral na biskupskú konferenciu a tento ping pong sa rozhodli hrať až kým nepríde „biologické riešenie“ a všetci, čo „robia problémy“ časom vymrú. Otec vkladal veľkú nadej do pápeža Františka a bol jeho veľkým fanúšikom, ale prišlo „poriešenie“ odvolaného arcibiskupa Róberta Bezáka a s tým sa otec nedokázal zmieriť do smrti.
Otec asi tušil, že sa prikráda koniec. V poslednej dobe častejšie hovoril o smrti, ale nikdy nie so strachom. Pre neho to bol iba prechod. Otec vedel, že jeho fyzické sily a ľudské možnosti sú už veľmi slabé a mal som dojem, že sa na smrť dokonca svojím spôsobom aj tešil, hoci to znie desivo. Pre neho to bolo, ako keď človek nastúpi do vlaku, čo otec veľmi často a rád robil, a jednoducho vystúpi na ďalšej stanici…
Ján Pavol II. sa v roku 1990 prihovoril československým „tajným“ v katedrále sv. Víta slovami „Ďakujem kňazom, ktorí sa museli na svoju službu pripravovať, potom ju vykonávať v tajnosti, niesli riziko tvrdých trestov a napriek tomu prinášali svetlo evanjelia i tam, kde boli pred akýmkoľvek vplyvom Cirkvi pevne uzamknuté dvere. Neboli to dve Cirkvi, ale Cirkev jediná. Čo Duch Boží spojil, nemohla rozdeliť zvoľa komunistickej vládnej moci. Obidve Cirkvi trpeli rovnakým spôsobom, obidve vetvy tejto jedinej Cirkvi nech teraz bratský zdieľajú svoje plody…“
Na záver mi ešte dovoľte odcitovať otcove slová „za seba a za spolubratov z ES“ (ES = ecclesia silentii, umlčaná cirkev)“ z jeho vlastného pera a vlastných úst:
Nechceme a ani sme nikdy nežiadali pre seba nejaké privilégiá, či uznania, len aby sa už našiel niekto ozaj zodpovedný z oficiálnych kruhov Cirkvi, kto by sa zodpovedne a objektívne vyjadril ku celej problematike ES. Je doteraz smutné, ponižujúce, dehonestujúce i protirečivé, keď na jednej strane z úst páp. Jána Pavla II. zaznieva historické poďakovanie i tejto vetve Cirkvi. Netrvalo ani dva rok, a prišli pochybnosti, keď na našu adresu sa začali sypať akési pochybnosti, znevažovania, ba i vyhrážky cirkevnými trestami. Tie tzv. pochybnosti nikdy neboli jasne definované, v čom spočívajú a tí, ktorí ich majú sa nesnažili, ani zrejme nemajú záujem naviazať seriózny dialóg s druhou stranou.
Prehlasujeme, že sme boli a budeme do konca svojho pozemského času hlboko zakorenení v živote Cirkvi. Ak sme svoje kňazstvo prijali za mimoriadnych okolností života Cirkvi, dialo sa to v každom jednom prípade z lásky k Bohu – Kristovi, z lásky k Cirkvi – najmä tej trpiacej a z poslušnosti voči pápežom tej doby. Tí nás pozvali k zástupu 72 učeníkov.
Sme smutní z toho, že niektoré vážne dejinné udalosti sa vo Vedení Cirkvi hodnotia s malým horizontom. Nový Izrael má dnes nespočetné zástupy, ktoré sa ocitli z rôznych príčin a prevažne z nie ich vlastnej viny mimo Cirkev. Miesto pre novú evanjelizáciu Európy i sveta je miestom i pre poslanie Skrytej cirkvi v 21. storočí. Ten čas je už tu.
„Ten čas“ je tu, otec ho zvládol až „do konca svojho pozemského života“. Ďakujeme!