Írsky kňaz – redemptorista, spoluzakladateľ reformnej Asociácie katolíckych kňazov ACP oslavoval v januári tohto roku 70 rokov. Ako to u kňazov býva, jedným z hlavných bodov osláv bola ďakovná svätá omša, na ktorej sa zúčastnilo vyše osemsto ľudí.
Táto udalosť vyvolala veľký rozruch, keďže Tony Flannery má od cirkevnej vrchnosti zákaz verejne vysluhovať sviatosti. A nie preto, že by (ako viacerí kňazi a rehoľníci jeho generácie) bol zapojený do megaškandálu írskej cirkvi týkajúceho sa zneužívaní detí.
Slávnostná „narodeninová omša“ Tonyho Flanneryho 22. januára 2017
Zdroj: Irish Times
Cirkevný trest
Pred 5-timi rokmi bol nič netušiaci páter Flannery predvolaný k svojmu redemptoristickému predstavenému. Ten mu odovzdal dva hárky papiera formátu A4– bez hlavičky a bez podpisu. Na prvom, údajne priamo z vatikánskej Kongregácie pre náuku viery, boli citované dva jeho výroky, o ktorých sa vyjadrila, že sú v rozpore s katolíckou vierou. Na druhom hárku bol rovno zoznam trestov, ktoré budú uplatnené v prípade, ak sa Flannery od svojich výrokov nedištancuje.
Celý proces na Kongregácii prebehol v tajnosti. Nie je známe, kto podal žalobu. Nebol oznámený začiatok procesu. Obvinený sa nemal možnosť vyjadriť k obvineniam ani vysvetliť svoje výroky. V tajnosti bol vynesený aj trest. Tony Flannery sa o všetkom po prvý krát dozvedel, keď bol proces ukončený a to nie od Kongregácie ale na popisovanom stretnutí od svojho rehoľného predstaveného.
Písal sa vtedy rok 2012 (pápežom bol vtedy ešte Benedikt). V tom istom roku sa obdobné opatrenia zavádzali aj proti niektorým iným reformným organizáciám a ich čelným predstaviteľom – rakúskej Farárskej iniciatíve alebo slovenskému Teologickému fóru. Bol to ten istý rok, čo Flanneryho rehoľný spolubrat Robert Bezák bol za podivuhodných okolností zosadený z pozície trnavského arcibiskupa…
Príbeh Tonyho Flenneryho
Tony Flannery (ročník 1947) vstúpil do rehole redemptoristov ako sedemnásťročný a kňazom sa stal o desať rokov neskôr. Postupne sa vypracoval na veľmi obľúbeného kazateľa, ktorý za desaťročia v rámci misií a novén (redemptoristi uskutočňujú „ľudové“ misie v rôznych farnostiach) prebrázdil niekoľko krát celé Írsko. Bol aktívny aj ako spisovateľ, písal nielen teologické knihy ale aj bežnú beletriu. Mnoho rokov pravidelne prispieval ako stĺpčekár do rozšíreného cirkevného časopisu.
Situácia sa zmenila, keď sa v Írsku prevalil škandál (sexuálneho a iného) zneužívania detí a mladistvých duchovnými. Veľmi často zneužívanie prebiehalo na katolíckych (rehoľných) internátnych školách ale aj vo farnostiach. Ak sa aj obete zneužívanie ozvali (čo bolo skôr zriedkavé), miestni biskupi a rehoľní predstavení prípady ututlávali a vinníkov presúvali na iné pôsobiská, čím im fakticky umožňovali ubližovať novým obetiam. Na zahladzovaní stôp v niektorých prípadoch spolupracovali aj štátne orgány (vrátane polície), keďže cirkev mala v Írsku obrovskú moc s presahmi do riadenia štátu. Obete zneužívania bývali zastrašované, aby sa nič nedostalo na verejnosť a cirkev neutrpela reputačnú újmu. Za desaťročia (alebo aj dlhšie?) sa vytvorila zvláštna prax, keď vinníci boli chránení a obete zneužívania trpeli naďalej.
Keď sa škandál prevalil, vyvolal v Írsku nepredstaviteľnú búrku negatívnych reakcií na cirkevné štruktúry, ktoré v Írsku dominovali po stáročia. Hnev bežných veriacich sa zameral na biskupov, ktorí desaťročia o zneužívaní vedeli, ale patrične nezasiahli. Ale aj na pápeža Jána Pavla II. a kardinála Ratzingera, ktorí takéto konanie biskupov tolerovali a vytvorili tak kultúru zametania problémov pod koberec. Škandál spôsobil dramatický pokles dôveryhodnosti Katolíckej cirkvi v Írsku.
Kauza nakoniec vyústila v rezignáciu niekoľkých írskych biskupov a rehoľných predstavených, ktorým bolo dokázané, že sa aktívne zúčastňovali na zahladzovaní stôp po zneužívaní a zlyhali v poskytnutí dostatočnej pomoci a podpory obetiam. Írska vláda ustanovila vyšetrovaciu komisie (tzv. Ryanova komisia), ktorá v roku 2009 zverejnila stovky prípadov zneužívania maloletých (vrátane sexuálneho) klerikmi. Obdobným spôsobom boli vytvorené vyšetrovacie komisie vo viacerých írskych diecézach, ktoré zdokumentovali a publikovali ďalšie konkrétne prípady zneužívania.
Cirkev sa dostala do veľkej komunikačnej defenzívy, keď niekoľko rokov v írskom verejnom priestore fakticky prestal pôsobiť hlas cirkvi. V tej dobe Tony Flannery a desiatky ďalších kňazov vytvorili Asociáciu katolíckych kňazov, ktorá jasne pomenovala problémy lokálnej Katolíckej cirkvi a navrhla kroky na získanie opätovnej dôvery. Tony Flannery sa stal hlasom tejto iniciatívy a zakrátko sa stal aj mediálne najviditeľnejším predstaviteľom kresťanstva v Írsku. Hlavnou myšlienkou jeho vystúpení bolo, že ak sa cirkev chce stať opäť relevantnou a dôveryhodnou, musí sa dobrovoľne vzdať svojej moci, zásadným spôsobom zreformovať svoje štruktúry, zrušiť povinný celibát a umožniť ženatým kňazom návrat do pastorácie, oveľa viac počúvať ľudí, otvoriť sa novým myšlienkam, prestať diskriminovať ženy…
Prečo má Flannery od Vatikánu stopku?
Po dvoch rokoch veľmi aktívneho pôsobenia medzi ľuďmi dostal v roku 2012 Tony Flannery pozvánku na už spomínané stretnutie k svojmu rehoľnému predstavenému, kde mu odovzdali dva hárky papiera.
Na prvom hárku boli ako problémové označené dva Flanneryho výroky (voľná citácia):
- Súčasná forma kňazstva je iná, ako pôvodne zamýšľal Ježiš
- Súčasná pôsobenie Katolíckej cirkvi je iné, ako Ježiš pôvodne chcel
V ďalších mesiacoch sa obvinenia rozšírili o výroky týkajúce sa otvorenej možnosti svätenia žien za diakonky a potenciálne aj za kňažky a za otvorenosť voči homosexuálom a rozvedeným i za kritiku úplného zákazu antikoncepcie.
Na druhom hárku papiera bola požiadavka verejného zrieknutia sa týchto výrokov pod trestom suspendovania (zákazu verejného pôsobenia ako kňaza) a požiadavka dodržiavania úplnej mlčanlivosti v tejto kauze smerom k verejnosti.
Podľa svojich neskorších slov, bol páter Flannery stretnutím úplne zaskočený. Cítil veľké sklamanie, že organizácia, ktorá sa hlási k pokračovaniu Ježišových ideí takto „komunikuje“ s človekom, ktorý službe ľuďom v jej radoch zasvätil celý život.
Po úvodných kontaktoch s Kongregáciou Flannery zistil, že žiadne kompromisné riešenie sporu nie je možné. Odmietol sa dištancovať od svojich výrokov a tak nasledoval cirkevný trest. Po niekoľkých mesiacoch si Flannery uvedomil, že požiadavka mlčanlivosti, ktorú zatiaľ dodržiaval, je vlastne mocnou zbraňou veľkej inštitúcie voči obvinenému jednotlivcovi. Rozhodol sa preto, že vzhľadom na veľkú nespravodlivosť, ktorú pociťoval, verejnosť plne oboznámiť so svojim prípadom. Aj tu môžeme nájsť paralelu s prípadom Roberta Bezáka, ktorý spočiatku taktiež dodržiaval mlčanlivosť, ale po niekoľkých mesiacoch sa rozhodol vystúpiť v médiách.
To, čo sa udialo po zverejnení si vedia na Slovensku predstaviť snáď iba obyvatelia Trnavy z roku 2012. V celom Írsku sa zdvihla masívna vlna podpory zo všetkých častí spoločnosti. Tony Flannery bol hlavnou témou všetkých dôležitých médií v Írsku. Podpora bola taká masová, že Katolícka cirkev opäť začala strácať aj tie zbytky dôveryhodnosti, čo jej zostali.
Tony Flannery o svojich skúsenostiach napísal knihu „Otázka svedomia“
Zdroj: Amazon.com
Tony Flannery sa zakrátko stal symbolom odporu veľmi autentického kresťana voči necitlivej inštitúcii. Jeho príbeh celoživotnej kňazskej služby, skutočného kresťanstva, pochopenia pre ľudí a dodajme, aj nemalého mediálneho talentu, urobil z Tonyho jedného z čelných predstaviteľov progresívneho katolíckeho hnutia, ktoré sa snaží hľadať kontúry skutočnej a dôveryhodnej cirkvi pre 21. storočie. A to nie len v Írsku, ale na celom svete.
Spätne Tony Flannery vníma svoj trest nie ako dôsledok svojich teologických názorov ale ako odpoveď na pôsobenie v čele Asociácie katolíckych kňazov a kritike írskych biskupov, ktorej sa dostalo veľkej publicite v médiách.
Tony Flannery pritom nepôsobí ako žiadny revolucionár. Pri prvom stretnutí prekvapí skôr jeho jemná akoby plachosť a pokojné vystupovanie. A keď začne rozprávať, plne sa prejaví jeho veľká osobnosť a charizma. Ja som poznal len jedného človeka s obdobnou charizmou – bol ním António Srholec.
Zakázaná omša v januári 2017
Tony Flannery sa, pri príležitosti svojich 70. narodenín, rozhodol sláviť ďakovnú svätú omšu verejne – prvú verejnú liturgiu od cirkevného zákazu činnosti. Uskutočnila sa v mieste, kde momentálne býva.Keďže sa nemohla uskutočniť v kostole, miestom konania bolo lokálne komunitné centrum. Tony konanie liturgie a dôvody, prečo sa rozhodol porušiť cirkevný zákaz oznámil dopredu na svojom blogu.
Priebeh liturgie pôsobil ako oslava a poďakovanie Bohu a všetkým podporovateľom. O jej konaní opäť rozsiahlo informovali všetky hlavné írske média a takisto (nezávislé) katolícke médiá na celom svete (Ncronline, The tablet…). Miestni obyvatelia slávnosť popísali ako najvýznamnejšiu udalosť v ich mestečku od roku 1986, keď miestny klub pozemného hokeja vyhral lokálnu ligu.
Vo svojej kázni Tony Flannery sľúbil pokračovať v boji za cirkevnú reformu. A to napriek tomu, že mnohí hovoria, že už je príliš neskoro a cirkev upadá tak rýchlo, že reforma nemá žiadny zmysel.
Reakcia írskych biskupov na verejné slávenie ešte nie je známa. Zhodou okolností v čase Tonyho narodenín boli vo Vatikáne na návšteve Ad limina. Tony Flannery prekvapujúco vysokú účasť okomentoval, že bežní veriaci sa prestávajú báť a cirkevné tresty pre ľudí už strácajú svoju silu…
Známy americký jezuita – spisovateľ a jeden z najvýznamnejších „influencerov“ amerického katolicizmu James Martin (známy aj na Slovensku svojou knihou Jezuitský návod na takmer všetko) o verejnej ďakovnej omši pátra Flanneryho a o porušení zákazu napísal (voľný krátený preklad):
„Konflikt, pred ktorým stojí rehoľník v takomto prípade, je konfliktom medzi dvomi posvätnými vecami – vlastným svedomím a sľubom poslušnosti, ktorý pred rokmi dal svojim predstaveným. Ako to môj učiteľ morálnej teológie nazval, ide o spor a výber medzi spravodlivosťou a vernosťou.“
James Martin dodáva:
„Kľúčovým na pochopenie týchto prípadov je, že to nikdy nie je ľahká voľba. Dá sa povedať, že v dokonalom svete spravodlivosť a vernosť sú dve strany tej istej mince. Ale vidíme, že v niektorých prípadoch tomu tak nemusí byť. Niekedy svedomie neumožňuje žiť sľub poslušnosti. Treba si uvedomiť, že formované svedomie je najdôležitejším arbitrom morálneho života. A Druhý vatikánsky koncil učí, že v svedomí počujeme ozvenu Božieho hlasu.“
Rozhodnutie Tonyho Flanneryho môže byť pre nás odkazom, že spravodlivosť a hlas svedomia sú dôležitejšie ako formálna vernosť a poslušnosť, a to najmä v prípadoch keď zostať poslušným znamená zradiť pravdu a stratiť tak samého seba.
Tonymu v ok21 prajeme k jeho 70. narodeninám silu Božieho Ducha a veľa inšpiratívnych myšlienok a činov.
Krátke video z narodeninovej ďakovnej sv. omše Tonyho Flanneryho 22. januára 2017