Som dcéra politického väzňa – to je stigmatizácia na celý život.
Na našom „drese“ (ako to Tonko pomenoval pri posväcovaní našich žltých tričiek pri omši v Leopoldove) je nápis:
„Odpustili sme nezabúdame.“
Mnohé deti politických väzňov pri poctivom prístupe a reprezentácii k nápisu na tričkách, sa s prvou časťou doteraz nedokázali vyrovnať, ani stotožniť. Po takých traumách, ktoré zažili ako deti, čím sú zranené celoživotne, je to pochopiteľné…..Preto sú mimoriadne citlivé na spravodlivosť. A potom: Ich prekročenie znamenal síce „lepší život“, ale aj určitý „záväzok“ – vnútornú zradu hodnôt vložených do môjho osudu mojou rodinou.
…ODPUSTIŤ!!!… veď nikto o odpustenie nepožiadal!!! Nikto sa ani len neospravedlnil!!!….
No,…ja…. – dnes už VIEM! .
Dnes som vďačná za to, že v mojom živote boli veľmi zreteľne postavené mantinely.
Ich prekročenie znamenalo určitý „ záväzok“, vnútornú zradu – vkladu rodiny do môjho osudu. Vedeli sme prečo nemôžeme študovať, rozvíjať svoje zverené talenty pohodlnejším spôsobom…, prečo nemôžeme zastávať „vyššie posty“, robiť kariéru… mať sa “ lepšie“….!!!
…..Keď vám zomrie niekto blízky, rozhostí sa vo vašom vnútri také podivuhodné, hlboké ticho. Človek sa stiahne do svojho najvnútornejšieho priestoru, kde platí biblické „vyzuj si obuv, lebo miesto na ktorom stojíš je sväté!“ A tu,… v tichu a samote…poťažkáva to nažité… napočúvané…to, čo sa naučil…!
….Sú ľudia, ktorí sa v našom živote objavia akoby náhodou. Vstúpia do nášho obzoru ako poslovia, ako zvestovatelia sotva tušených sfér. Oslovia nás jedného večera a nehmotnou rukou múdrosti, lásky a porozumenia nás poposunú o krok, na ktorý by sme možno nikdy nenazbierali odvahu. Nezaviažu si nás „prísahou“ …ponúknu iný pohľad, a je len na vás, čo z ich posolstva prijmete. Poodstúpia z našej objavenej radosti, aby neprekážali istote, ktorá zase raz našla seba. Pomohli odkliať dušu, srdce, zmysly, aby sme mali šancu stať sa viac ČLOVEKOM.
Mala som to šťastie stretnúť takého človeka – TONKA SRHOLCA. Človeka, ktorý zaujal v mojom živote miesto, aké sa sotva dá dosiahnuť pokrvným príbuzenstvom. Ono sa vytvára rodovou príslušnosťou ducha… A v tomto zmysle vôbec nie je podstatné či nás delia kilometre, roky, alebo desaťročia!… Príbuzní v duchu predsa nežijú iba v tomto čase!… Príbuzní v duchu už zakúšajú čosi z večnosti….
Tonkovým životom prezentovaný Ježiš je duchovne prítomnejším ako Ježiš desiatky „ spoločensky vyššie postavených prezentantov…