Fotografia dobytého chorvátskeho Vukovaru 18. 11. 1991 po takmer trojmesačnom bombardovaní juhoslovanskou armádou. Fotil som v októbri 2019 na pešej zóne vo Vukovare.
Už rok počúvame alebo čítame o brutalite vojakov ruskej armády na civilnom obyvateľstve Ukrajiny a rovnako o nepochopiteľnom násilí na ženách. Viacerí spomedzi nás tomu nechcú veriť.
Avšak na Slovensku, ale i v Čechách, na Morave i v Sliezsku, teda v bývalom Československu, majú identické skúsenosti mnohé ženy, ako i muži z väzníc či pracovných táborov. Je to stále ten istý rukopis nekontrolovaného násilia, nenávisti a utrpenia nevinných… Ten rukopis ničenia ľudí, ktorí boli tvoriví, mali vlastný názor, ktorí sa nechceli podvoliť svojvôli násilnícky egoistických a maniackych hlupákov, ktorí si mysleli, že všetci sa im mali či majú podriadiť.
Dnes sa to deje opäť. Ako sa to dialo počas takmer celých dejín nabubralo nazvaného štátu Zväz sovietskych socialistických republík, tak ako na konci štyridsiatych a v päťdesiatych rokoch v tzv. Ostbloku, a postupne aj v ďalších krajinách. Od deväťdesiatych rokov už pod vlajkou Ruska v okupovanom Podnestersku, Osetsku, Abcházsku, Sýrii, po útokoch na Gruzínsko a Ukrajinu…
Pravidelne a rád počúvam týždenný historický podcast denníka SME. Jaroslav Valent robí roky výbornú prácu. Pred niekoľkými mesiacmi začala podcast spolu s ním pripravovať aj Agáta Šústová Drelová. Venuje sa predovšetkým dejinám 20. storočia a robí to skvele.
V nedeľu 26.02.2023 bola zverejnená vynikajúco spracovaná ťažká téma „Bitky a psychické týranie. Ženy v komunistických väzeniach nešetrili.“ Pripravili ju dve dámy – historička Agáta Šústová Drelová a novinárka a dokumentaristka Soňa Gyarfášová. Rozhovor o strašných činoch ľudí slúžiacich odpornému politickému systému, môže pomôcť porozumieť, čo a prečo dnes Rusi konajú na okupovaných územiach Ukrajiny. A tiež to, čo prežívajú ženy a muži, ktorí trpia.
Pripájam podnet pani Šústovej Drelovej z konca relácie, ktorý môže objasniť, kto je kto v dnešnej situácii na Slovensku, ale i v okolitých krajinách: „Jeden motív, alebo životný postoj, ktorý sa mi u týchto ľudí (nespravodlivo väznených) opakoval a ktorý považujem za obdivuhodný je, že veľmi starostlivo a konzistentne si dávajú pozor, aby povedali, kto naozaj, aj keď to boli bachari, sa snažil správať ľudsky aj v tých nenormálnych podmienkach. Nemajú tendenciu zovšeobecňovať a démonizovať. To by sa mohlo zdať, že to bude taká prirodzená reakcia – ublížili ste mi a ja s vami už nechcem nič mať a všetci ste zlí. Ale práve naopak, títo ľudia majú tendenciu rozlišovať a reflektovať, že aj tam aj tam boli dobrí ľudia.“
Mať schopnosť rozlišovať, vnímať cez jemný raster a nepaušalizovať, nezovšeobecňovať. Pre mňa je to jedna z kľúčových motivácií a ochoty porozumieť, čo sa okolo nás deje. Je to aj skutočnosť, ktorú dnes časť z nás nerozlišuje, lebo je ťažko uchopiteľná. Ale zrejmá. Mnohokrát napriek takejto hroznej skúsenosti vo vlastnej rodine…
Rozhovor dvoch dám je tvrdá, pôstna téma. Časť našich predkov mala pôst celé roky a mnohí až do konca života. Kto má uši na počúvanie, nech počúva (Lk 8, 8 alebo Mt 13, 9).