Foto: ČSDS
Nežil v tieni svojho brata prezidenta. Bol iný. Bol matematik, neangažoval sa v politike. Václav Havel sa vraj raz vyjadril, že jeden chartista v rodine stačí. Ivan však organizoval napríklad bytové semináre, ktoré boli komunistickému režimu tŕňom v očiach. Spomínam si na jeden z nich v byte Havlových, na nábreží, vedľa terajšieho „tancujúceho domu“. Prišlo toľko ľudí, že sme museli sedieť na zemi a hltali sme nejakú prednášku bez cenzúry s vedomím toho, že kedykoľvek môže doraziť štátna bezpečnosť a odviesť nás na Bartolomejskú na výsluch.
Na podnet Václava Malého vytvorili Ivan a jeho manželka Dagmar v pražskej Lucerne, v bare Koníček, priestor pre stretávanie sa chartistov a ich priateľov a známych. Asi tak od roku 1993 sme sa tam stretali každú stredu o siedmej večer. Boli tam isté pravidlá, ako to v uzavretých spoločenstvách býva. Keď si niekto priviedol známeho, mal povinnosť ho Ivanovi alebo jeho manželke predstaviť. Obaja sedeli väčšinou vzadu pri krbe, kde novo príchodzieho privítali.
Bol tu priestor pre stretávanie sa veľmi rôznych a zaujímavých ľudí. Vo veľkej miere to boli matematici a iní vedci zhromaždení okolo Ivana a potom tí, ktorí sa postavili minulému režimu či už v Čechách alebo ako emigranti v cudzine. Ľudia debatovali v krúžkoch a debata bola o to zaujímavejšia, o čo zaujímavejší ľudia prišli. Rozhodovala náhoda.
Raz som si prisadol ku stolu, kde sa rozprávali matematici o nejakých typoch čísel. Nešlo si nevšimnúť, že mali rozžiarené tváre. Povedali mi vtedy, že si nedokážem predstaviť, aký krásny je svet matematiky, čistý, nedotknutý.
Jožko Tomáň, môj spolužiak z bohosloveckej fakulty, mi raz povedal, že existuje istý druh poznania, ku ktorému možno dospieť iba v dialógu. Práve v Koníčku som mal možnosť niečo také zažiť. Ivan bol pozorný poslucháč, chcel porozumieť nastoleným témam, s vnútorným sústredením kládol otázky, kým mu nezaznela uspokojivá odpoveď. Často sám debaty začínal. Nezabudnuteľné bolo stretnutie na streche Lucerny, kde Ivan predstavil svoju ďalšiu knihu o fiktívnom Arsemidovi. Počúvaš múdreho človeka a kocháš sa výhľadom na Prahu. Neuveriteľná pohoda. Inak každý rok organizoval s Dagmar veľké stretnutia pre pozvaných v Zrkadlovej sále Lucerny, vždy to bola spomienka na nejakú významnú udalosť alebo to boli narodeniny s bohatým pohostením. A zase príležitosť stretnúť zaujímavých ľudí a prebrať pri pohári vína život.
Ja len dúfam, že tie stredy v Koníčku budú fungovať ďalej, to by si Ivan určite prial.
Už si s ním ale nezapálim vzadu v Koníčku pri krbe fajku, až na tej druhej strane.