Chvála provinčnosti, dôležitosť periférie
Scéna malého kostola s lipou na lúke medzi Kopčanmi a riekou Moravou na Záhorí je pomerne známa. Kostolík, ktorý domáci volajú s láskou „naša Markétka“, patrí medzi objekty, ktorými radi dokumentujeme, že malé je krásne. A aj naši siedmaci majú jeho fotografiu v zimnom šate v učebnici dejepisu. Dnes vieme, že stavba pochádza z čias Veľkej Moravy, ale archeologické výskumy to potvrdili iba nedávno, pred dvadsiatimi rokmi. Pár rokov predtým, ešte v roku 1994, bola táto kaplnka kdesi na kraji mapy pokladaná za dielo z čias baroka…
Prísť suchou nohou do chrámu v čase jeho vzniku bolo náročné. Morava netiekla v jednom koryte, ako dnes. Mala viac ramien, meandrov, hektáre a kilometre močarín. Miesta, kde ľudia mohli žiť svoj každodenný život, museli byť na pahorkoch, kam voda nedosiahla.
Kopčiansky kostolík vyrástol na vyvýšenom mieste v údolnej nive rieky Moravy, ktorej pomalý tok tečie vo svojej poslednej fáze takmer vodorovne. Na zhruba osemdesiatkilometrovom úseku od sútoku s riekou Dyje po sútok s Dunajom bol pred reguláciou rieky výškový rozdiel iba dvanásť metrov… Morava do začiatku päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia meandrovala, formovala krajinu a prinášala jej živiny.
Predpokladáme, že na najvyššom bode jednej z vyvýšenín, ktorá sa tvorila tisícročia ako výsledok nevedomej spolupráce jednotlivých častí prírody – vody, piesku, vetra –, naši predkovia niekedy v druhej polovici deviateho storočia postavili chrám z kameňa. Jednoduchý, ale pevný, neveľký, približne ako dnes malý dvojizbový byt.
V ňom sa nachádza malé presbytérium, svätyňa, zriedka používame i pomenovanie kňazište. Je centrom diania v chráme. Jeho forma i pomenovanie sa v priebehu dejín menili, avšak jeho účel bol stále rovnaký – je to priestor pre službu kňaza, osobu zasvätenú na sprítomnenie Kristovej obety na obetnom stole, oltári a na slávu Boha. V Kopčanoch v tvare nepravidelného štvoruholníka, orientované na východ, ako väčšina stredovekých chrámov, mierne vychýlené na sever. V stenách svätyne sú dve okná, jedno vo východnej stene a druhé v južnej.
Umenovedci objavili, že niekoľko úsekov omietky severnej steny naniesli ešte veľkomoravskí murári, ktorí „omietali veľmi na tenko. Aj to bol dôvod, že sa tá omietka dlho nezachovala. Mala zhruba do centimetra hrúbky. Museli si nakopať, ručne miešali, nanosiť si vápno, čiže veľmi s omietkou šetrili.“
Chrám svätej Margity Antiochijskej sa nachádzal na východnom okraji centra Veľkej Moravy, Mikulčíc. Je to jediný chrám, ktorý sa nám z tohto obdobia zachoval. Dnes je to jeden z najzápadnejších kostolov na Slovensku, na kraji mapy, na periférii. Z centra na perifériu. Vďaka premýšľavým a múdrym ľuďom sa však po vyše jedenástich storočiach dostal do centra pozornosti a záujmu.
Nemusíme byť uprostred diania, aby sme boli dôležití, aby mal náš život zmysel. Spoznať, objaviť to, čím sme, ako môžeme osloviť druhých a pomôcť im, to si vyžaduje našu námahu a schopnosť načúvať, čo je v nás, na čo máme, čo nám hovoria ľudia navôkol.
Je to naša veľká zodpovednosť, čo so svojím životom urobíme, ako ovplyvníme a čo prinesieme nášmu malému svetu, v ktorom žijeme. A je to jedno, či v centre alebo na periférii.
