S približujúcou sa Veľkou nocou vo mne už roky rastie niečo ako stres z liturgických slávení, ktoré bývajú počas sviatkov dlhšie a sofistikovanejšie než zvyčajne. A neustále sa opakujú, z roka na rok, z desaťročia na desaťročie.
Premýšľal som, obskúrne, ako to tento rok zaonačím, aby som absolvoval tohtoročné pašie zmysluplne. Rozhodol som sa pre veľký evanjelický kostol na Panenskej ulici v Bratislave. A urobil som dobre: tentokrát bolo tradičné čítanie pašií spojené so spevom z evanjelického spevníka ozvláštnené o umelecký zážitok. Na Službách Božích hral malý komorný orchester a komorný zbor spieval časti z Jánových pašií od J. S. Bacha. Bolo to dynamické, povznášajúce ducha i dušu.
Minulý týždeň som sa zase zúčastnil nedeľnej husitskej bohoslužby v Hodoníne. Prvýkrát som spozornel, keď mi biskup Dovala napísal, že bohoslužby budú v čajovni. Druhýkrát som spozornel, keď som si uvedomil, že do čajovne sa vystupuje podobne ako do jeruzalemského večeradla po schodoch, tretíkrát som spozornel, keď som zistil, že bohoslužobné zhromaždenie sa odohráva vo veľmi neformálnej atmosfére, bez bohoslužobných rúch, s hudbou gitary a violy a v nesakrálnom priestore. Uvedomil som si, že civilný charakter je tak blízky pôvodnej Poslednej večeri, ktorá sa tiež odohrala bez ornátov, mitier, sprievodov a organových chorálov. Biskup hovoril o živote bez predsudkov ako o evanjeliovom posolstve. Že treba pristupovať k ľuďom bez toho, aby sme ich dopredu súdili a odsudzovali, lebo sú iní, než sme my. Už som nemal potrebu spozornievať, len som s pocitom zmyslu vnímal Evanjelium v jeho nástojčivej jednoduchosti, samozrejmosti a pookrieval som vo vnímaní sacra prítomného v obyčajnosti. Presne tak, ako bolo napísané kriedou ako motto bohoslužby: „Dnes máme vše, co doopravdy potřebujete.“
Dnes, počas pravidelného nedeľného popoludňajšieho behu, som stretol rodinu, ktorá viezla na invalidnom vozíku pokrútenú staršiu pani. Napadlo mi, že Ježišov pašiový príbeh je notoricky známy. No aké by boli pašie, príbeh o utrpení tej pani na vozíku a jej rodiny, ktorý možno poznajú len ich najbližší? S akou láskou i nervozitou sa o ňu starajú, ako si tá pani poradí s bolesťami, ktoré má už možno niekoľko rokov, či desaťročí? Ako sa zmieruje so svojou nemohúcnosťou a odkázanosťou na asistenciu okolia? Ako počas tohoto všetkého verí a miluje, dúfa? Alebo neverí, nemiluje a nedúfa? Možno dnes. Nezačne však zajtra? Nestane sa niečo v jej živote, keď sa všetko zvrtne? Ktovie… Napadli mi množstvá ďalších ľudských príbehov, ktoré dôverne poznám. Je v nich viac bolesti než radosti. Strieda sa v nich viera a neviera, láska a neláska, nádej a beznádej. Zápasy, prehry, víťazstvá. Tak ako na Ukrajine, či v Gaze, alebo v Afrike. Alebo v navonok bežnej domácnosti, v ktorej sa však deje domáce násilie. Alebo v zlomenom srdci pubertiaka či sklamaného zaľúbenca. Či človeka, ktorému lekár oznámil ťažkú diagnózu. Alebo ktorému zomrel milovaný človek: úplne alebo na spôsob smrti srdca a dôvernej blízkosti.
A napadlo mi tiež niekoľko ľudských príbehov, v ktorých sa ľudia naďalej zápasiac s temnotami života, rozhodli vsadiť na dobro, lásku a nádej. Vo svojej slabosti a utiahnutosti spoznávajú silu, ku ktorej sa pretrpievajú a prerozhodúvajú. Kto mi zabráni milovať? Azda agresívni a neslušní ľudia okolo? Pokiaľ však existuje slušnosť a dobroprajnosť vo mne, ešte je nie je všetko stratené. Kto mi znemožní veriť? Azda ľudia újdení do svojich skrýš bez ideálov, prajnosti, úprimnosti? Pokiaľ však verím ja sám, sama, akokoľvek mikroskopickú mieru má moja viera, ešte nie je všetko stratené. Kto ma oberie o nádej? Azda pocit beznádeje, ktorý sa plazí ako rádioaktívna hmla po rannej do slnečného dňa sa prebúdzajúcej lúke? Nech! Vysadím kvety a trávu opäť. A ak sa nepodarí o rok, tak budem sadiť ďalej. Neprestanem. „Nič nás neodlúči od lásky Kristovej. (porov Rim 8, 38).
Láska Kristova však nie je termín pre náboženskú polarizáciu „našich“ a „iných“, teda tých, ktorých Kristus podľa nás miluje a požehnáva a tých ktorých nemiluje a nepožehnáva. Absurdné, až do akej trúfalosti sa rozhodli ísť niektorí kresťania: prikazujú Bohu, láske a vykydávajú svoje neroztápajúce sa ego na iných a robia tak v Božom mene.
Absit! Nie tak.
Takto: Kristus je „vprostřed nás“ (liturgia podľa K. Farského).
Prajem nám všetkým zmysluplnú návštevu veľkonočných liturgií: tých slávnostných, naplnených dejinami cirkvi, vsádzajú evanjelium do vývoja spoločnosti. I tých jednoduchých a neformálnych, ktoré premosťujú súčasnosť už veľmi často postkresťanskú s evanjeliovými veľkonočnými udalosťami, ktoré dávali miliardám ľudí v minulosti i v súčasnosti zmysel a majú v sebe milosť do zmyslu vsadiť aj súčasníkov, veľmi často od kresťanstva už odpojených. Rovnako zmysluplné sú pašiové liturgie pri invalidných vozíkoch, nemocničných posteliach, hroboch, rodinných fotkách, verejných stretnutiach konaných s dobrým srdcom či pomysleniach na zomrelé lásky a priateľstvá. Aj tento rok budeme počuť: „Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!“ alebo „Christos voskrese!“ Možno sa budeme obzerať okolo seba, ako to vyzerá v živote, že vstal? Možno neuvidíme žiadnu zmenu a ľudia okolnosti sa nám budú zdať naďalej nevzkriesené.
No nikto a nič nám nezabráni pozrieť sa do seba a na seba. A uprostred všetkého, čo v našich a nielen v našich životoch zomrelo, hnije a zapácha predsa urobíme prvý krok z hrobu. A potom druhý. A tretí. A desiaty. A tisíci. Vždy jeden ďalší krok. Tak ako vzkriesený Ježiš, keď kráčal ku svojim milovaným a kráča dodnes. Kráča v nás. Kráča vo mne.