Minule sa mi stalo, čo sa stalo toľkým predo mnou a stane toľkým po mne, tzv. aha efekt. Chodíte roky okolo niečoho a nevšimnete si to. A zrazu „aha, ozaj, fakt“. Ako napríklad keď som pred rokmi býval v podnájme. Po asi troch mesiacoch bývania sa ma spýtala domáca pani, či polievam kvet vo svojej izbe? Prekvapene som zareagoval: „Tu je nejaký kvet?“…
V nedávnej kázni som počul, čo predtým už veľmiveľakrát: hriechom urážame Boha a všetko to naprávanie a pokánie je vlastne prostriedok, ako to zaonačiť, aby Pán Boh už nebol urazený.
Predstavil som si urazeného, ofučaného Pána Boha. Ako keď sme urazení my ľudia: niečo vypovedané či urobené zvonka sa nás dotkne, zraní nás to a my sa uzavrieme v lepšom prípade do svojej bolesti či v horšom do dotknutého ega. Izolujeme sa od človeka, ktorý nám ublížil a zacyklene sa motáme v sebaľútosti a potvrdzovaní opodstatnenosti svojho ofuku. Nech všetci vidia, ako sa ma to dotklo! Luther dokonca takýto postoj zacyklenej sebastrednosti (incurvatio in se) považuje za základ ľudskej hriešnosti (sic!).
Potom som si predstavil človeka, ktorý je tak silný v kramflekoch svojej dôstojnosti a hodnoty, že urážky hoci prvotne zabolia, predsa len na konci dňa obtekajú ako voda okolo kameňa. Pretože správanie sa okolia je prejavom okolia a nie mojím a niet dôvodu, prečo tieto nevhodné prejavy cudzej narušenosti vzťahovať na seba. Vnútorne vyrovnaný človek sa nezapája do boja medzi egami, z ktorého sa vždy odchádza s urazením či urazenosťou. V čom má takýto človek navrch oproti dobrému Pánu Bohu, ktorému stačí len málo, možno „ľahký“ hriech, aby sa urazil a obrátil do seba? A takto nadurdený a odvrátený od človeka dával celému všehomíru najavo, ako veľmi sa cíti dotknutý? No a teraz nech si hriešni ľudkovia nejako poradia a niečo vymyslia, aby si zaslúžili Božiu zhovievavosť, láskavý neurčitý úsmev ako prejav toho, že „no šak teda dobre, stalo sa…“ A ľudia vymysleli také, že Boh obetoval svojho vlastného Syna (nechal ho zomrieť strašnou smrťou), aby sa odurazil a bolo tak opäť zase všetko v porádečku a milý pánbožko opäť pokojne odfukoval na nebeskom obláčiku, lebo ľudia už vedia, ako „vyžehliť“ svoj prúser a On veľkopansky ukáže gestom, že „obráťme stranu“.
Napadlo mi, čo to bolo za ješitných, nevyrovnaných a zakomplexovaných ľudí, ktorí prišli na takúto sprostosť o chápaní hriechu ako urážke Boha a presadili to dokonca do oficiálnej teologickej reči? Že Všemohúci nezvláda to, čo zvláda množstvo hriešnych ľudí? Veď na urážku ako prejav necitlivosti, nízkosti a nezvládnutého ega sa dá a má reagovať inak, než ofučaním sa: napr. humorom, povznesením sa, veľkodušnosťou a najmä pozvaním k dialógu. Lebo napr. podľa Platóna k pravde ľudia dospievajú vo vzájomnom dialógu. Svetlým príkladom reálnosti takéhoto správania sa je rozprávanie českého politika M. Kalouska o nedávno zomrelom Karlovi Schwarzenbergovi. Niekoľko týždňov pred jeho smrťou prišiel na obed do zámok Dřevíč a našiel tam za stolom sedieť Miloša Zemana. V rámci osobného spomínania v deň pohrebu to komentoval takto: „…málokdo mu v životě ublížil tolik, jako zemanovská kampaň v roce 2013… On se prostě přes to ve své velkorysosti dokázal přenést, protože některé věci považoval za pomíjivé a nedůležité.“
Zamrazilo ma, aké podstatné miesto má v kresťanstve presvedčenie o urazenosti Pána Boha až do takej miery, že sa to považuje za božiu kvalitu a atribút.
Tohtoročný Advent bol v našich krajoch ozvláštnený pohrebom Karla Schwarzenberga. Bolo viac než príhodné, že pri jeho poslednej ceste z katedrály sv. Víta hrali vianočnú koledu Narodil se Kristus Pán. A nielen kvôli tomu, že to bola jeho obľúbená pieseň. Pan kníže nám svojou osobnou vyzretosťou ukázal, že životnou úlohou človeka nie je udobrovať si urazeného boha. Že ak vie spracovať urážky človek, o čo viac si s nimi poradí Boh? A to nie na spôsob pomstychtivého zákeráka, ale veľkorysého rovného aristokrata. Boh neposlal svojho Syna na svet preto, aby prostredníctvom jeho vtelenia, života a smrti uchlácholil svoje dotknuté ego. Je to absurdná predstava.
Pieseň Narodil se Kristus Pán dáva odpoveď, prečo sa vlastne Boh stal človekom? Nech mi odpustia učené katedry, univerzity a knižnice ostatných stáročí, ale odpoveď sa nachádza v pokračovaní tejto ľudovej koledy: „veselme se, radujme se.“ Boh sa stal človekom, aby človek mohol prežiť radostný život aj napriek okolnostiam života. Aby sme hľadali a nachádzali hlbokú bytostnú radosť tečúcu ako mohutná podzemná rieka pod všetkým, čo robíme a kým sme.
Je oslobodzujúce poznanie a skúsenosť, že malé bábätko, aj to betlehemské, sa nevie urážať. Vie sa smiať, plakať, vie sa pocikať, pokakať, je šťastné, keď sa napije maminho mlieka, vie sa dotknúť našej tváre svojou malou jemnou rúčkou. V tomto dotyku sa nás dotýka Život, ktorý sa od nás nikdy neodvracia. Vo voňavej bezmocnosti nás zároveň prosí, aby sme aj my boli aktívne obrátení k Životu. Dotyky Života vždy bezpodmienečne stojaceho na našej strane sú však aj iné, než akými nás požehnáva malý nabumbaný betlehemský dubáčik. Ale o tom inokedy.