Moje stretnutie s biskupom Davídkom

Prorokujúci a provokujúci odkaz biskupa F. M. Davídka

Felix Maria Davídek zomrel viac než dva roky predtým, ako som sa narodil. A hoci som sa od svojich raných tínedžerských rokov intenzívne angažoval v prostredí slovenskej rímskokatolíckej cirkvi, s jeho menom som sa po prvýkrát stretol až niekedy na prahu dospelosti. Už ani neviem, v akej to bolo súvislosti. Zrejme to bolo spojené s mojím vtedajším záujmom o cirkevné dejiny, ako aj osobným hľadaním „katolíckych alternatív“. Ako vtedy verného rímskokatolíckeho vedúceho mládeže a miništranta ma jeho príbeh od začiatku provokoval a nútil premýšľať. Slávenie eucharistie v malých spoločenstvách, ženatí kňazi s rodinou, kňazstvo popri civilnom zamestnaní či vôbec ochota prihlásiť sa k viere aj vtedy, keď mi to neprináša prospech, ale naopak utrpenie – to všetko boli mimoriadne cenné a hodnotné veci. Ale svätenie žien?! To bolo v mojom vtedajšom myšlienkovom svete neprípustné…

Ako to však býva, a podľa svedectva biblických textov zrejme vždy v dejinách aj bolo, – provokovanie a prorokovanie si nie sú vždy zas až tak vzdialené. A to, čo Davídkov odkaz robí aj dnes živým, prorockým je, že nás provokuje premýšľať. Aj dnes sme v situácii, keď úradné cirkvi zápasia o svoje prežitie. Nie je to však viac kvôli životu v totalitnom režime, ale skôr kvôli neschopnosti preukázať zmysel a opodstatnenosť svojej existencie v nových podmienkach. Nie kvôli väzneniu pre vieru, ale kvôli vlastnému väzeniu mentálnej totality, ktorá im bráni presadiť sa v slobodnom svete. Pri príležitosti nedožitých 100. narodenín biskupa Davídka sa chcem zamyslieť nad tým, v čom jeho dielo a činnosť vlastne považujem dodnes za prorokujúce a provokujúce k premýšľaniu.

Tradícia ako deliaca línia. Tradícia. Pojem, ktorý býva minimálne od čias európskej reformácie 16. storočia používaný ako charakteristický prameň učenia (rímsko)katolíckej cirkvi. Kým Lutherova reformácia hovorila o Písme ako o jedinom a kľúčovom prameni vierouky, Tridentský koncil sa jasne prihlásil k Písmu i tradícii (1). Čo to však tá tradícia vlastne je? A čo znamená „vernosť tradícii“? Kto je jej vlastníkom a kto môže rozhodnúť, čo je ešte v jej medziach, čo je na hrane a čo už je za hranicou? Osobne si myslím, že práve na tejto otázke sa láme rôzne vnímanie katolicity cirkvi.

Na jednej strane stoja tí a tie, ktorí sú presvedčení, že vernosť tradícii znamená striktné a rigorózne opakovanie toho istého (alebo toho, o čom si myslia, že to tak vždy bolo a je to stále také isté) z generácie na generáciu – a na tom stojí prežitie cirkvi. Naproti tomu sú však aj takí, ktorí hovoria, že vernosť tradícii je živý proces, ktorého životaschopnosť sa prejavuje aj v tom, že sa voči niektorým jej názorom a prvkom z minulosti dokáže kriticky vymedziť, odmietnuť ich a vykročiť inou cestou. Neopakovať chyby svojich rodičov a vykročiť po vlastnej osi vo svete, ktorý sa mení. V istom zmysle je to deliaca línia medzi prísnou poslušnosťou a zodpovednou slobodou. Medzi „synovskou vernosťou“ a zrelou dospelosťou. Alebo podobne v oblasti morálky je to ako rozdiel medzi výchovou k legalistickému dodržiavaniu prikázaní a výchovou k morálnym princípom, ktoré má človek čo možno najlepšie pretavovať do konkrétnej situácie svojho života.

Príbeh biskupa Felixe Maria Davídka – a najmä jeho pevné rozhodnutie svätiť ženy – je pre mňa stelesnením druhého modelu. Tradície, ktorá neignoruje dobový kontext, pastorálne potreby a rozpoznáva „znamenia čias“. Tradície, ktorá len slepo neopakuje doteraz povedané, ale nebojí sa byť živou a vyvíjať sa. Takej tradície, ktorá má odvahu vstupovať do dialógu – dokonca do natoľko otvoreného dialógu, ktorý jej pod váhou okolností a argumentov dovoľuje zmeniť názor. A cirkev na to má potrebnú autoritu.

„Katolícka cirkev, ktorá aj v roku 2021 dokáže ženám ponúknuť len asistenciu pri prijímaní a jedným dychom dodá, že ženy v jej hierarchii nemôžu byť nič viac ako miništrantky, si ich v skutočnosti neváži,“ napísala Soňa Jánošová, komentátorka denníka SME, v reakcii na čerstvé rozhodnutie pápeža Františka, že ženy sa môžu stať lektorkami či akolytkami. Biskup Davídek však prvú ženu vysvätil na kňaza už pred 50-timi rokmi v socialistickom Československu. A je len na nás, nakoľko sa k tomuto prorockému konaniu prihlásime.

Lokálna a globálna cirkev. Druhou deliacou čiarou, na ktorú narážame aj v Davídkovom príbehu, je chápanie katolicity, ktorá vychádza „zdola“ oproti tej, ktorá vychádza „zhora“. Je to v podstate isté napätie medzi lokálnou a globálnou cirkvou. V mojej vlastnej starokatolíckej tradícii s ním máme tiež bohaté historické skúsenosti. Služba biskupa Davídka a spoločenstva Koinótés nám ukazuje takú katolicitu cirkvi, ktorá nie je diktátom zhora. Skutočne všeobecné kresťanstvo, ktoré sa zrkadlí v rôznorodých životoch ľudí ochotných nasadiť svoj život a pohodlie pre vieru. Poukazuje nám na hodnotu a dôstojnosť miestnej cirkvi, ktorá hľadá cestu svojho prežitia v náročných podmienkach a odvážne odpovedá na konkrétne pastorálne potreby a výzvy. Davídek pritom vonkoncom neignoroval globálnu cirkev. Bol evidentne na vlnách teológie Druhého vatikánskeho koncilu, ktorá sa inak do nášho prostredia dostávala precedená cez sito totalitného režimu. Zároveň bral vážne aj cirkevné právo, v ktorom ale hľadal schodné cestičky pre život cirkvi v špecifických podmienkach.

Skrytá cirkev ako ostrovček pozitívnej deviácie. S tým úzko súvisí ďalšia vec. Skrytá cirkev vytvárala priestor pre prežívanie vnútornej slobody v čase vonkajšej neslobody. Stala sa tým, čo dnes zvykneme vo verejnom priestore označovať spojením „ostrovček pozitívnej deviácie“. Miestom, kde sa mohlo experimentovať, pretože si to jednoducho špecifickosť situácie priamo vyžadovala. Prirodzeným zámerom tých, ktorí sú hore, a ktorí majú v rukách povestné „kľúče od miešačky“, by malo byť takéto ostrovčeky vyhľadávať, inšpirovať sa nimi a overené skúsenosti prenášať do praxe celku. Príbeh Koinótés, biskupa Felixe Davídka a Ludmily Javorovej však z hľadiska úradnej cirkvi dopadol inak. Dotkol sa totiž natoľko závažných a pálčivých otázok (v rímskokatolíckej cirkvi a zvnútra!), ktoré si úradná cirkev nie je schopná ani po viac než piatich desaťročiach naplno pripustiť. Aj to však paradoxne pridáva na sile Davídkovmu prorockému konaniu.

Význam undergroundu. Keď ako dieťa 90. rokov premýšľam o odkaze novembra ’89, takmer vždy ma to privedie k úvahám o zmysle a význame undergroundu. V spoločnosti, cirkvi a v podstate asi v akejkoľvek inštitúcii občas prichádza k zlomovým momentom, ktoré otočia veci naruby. Všetci už vedia, že takto sa ďalej nedá pokračovať a súčasný stav vecí je neudržateľný. A práve vtedy, často úplne nečakane, sa ku kormidlu dostávajú ženy i muži z undergroundu, ktorí „plán B“ de facto žili slobodne a nezávisle už predtým. Nečakali na moment, keď príde sloboda a bude to možné, ale začali ho slobodne žiť so všetkými rizikami, ktoré to so sebou prinášalo. November ’89 takto u nás spojil občiansky disent, cirkevný disent, ekologických aktivistov… Ostrovy pozitívnej deviácie.

Som preto veľmi rád, že biskup Felix Maria Davídek, spoločenstvo Koinótés, Ludmila Javorová a mnohé ďalšie ženy i muži svoj „plán B“ žili tiež. Zostáva stále inšpiráciou, že sa to dá. Že katolícka alternatíva je možná. A aj to je dôvod, prečo aj mňa ako starokatolíckeho kňaza tento príbeh inšpiruje a vidím v ňom mnoho spojníc so svojím vlastným príbehom. Sú pre mňa ostrovom pozitívnej deviácie, ktorý ukazuje živú dynamiku tradície, význam a dôstojnosť miestnej cirkvi a jej pastorálnych potrieb, katolicitu zdola a odvahu nebáť sa postaviť tvárou v tvár aktuálnym výzvam.

Keď som pred pár dňami začínal písať tento text, chcel som vyhľadať nejaké fotky biskupa Davídka. Až vtedy som si uvedomil, že som ho v podstate nikdy nevidel v ornáte, albe, klerike či koláriku. Je to biskup, ktorého obraz sa nám zachoval v civile. V obleku či košeli s kravatou – a to napriek tomu, že niektorí tvrdia, že Davídek bol v podstate dosť klerikálny človek. Ak raz budeme písať o katolíckych alternatívach v Česku a na Slovensku, biskup Davídek a spoločenstvo Koinótés musia mať jednoznačne dôležitú kapitolu. Ich prorocký odkaz totiž živo rezonuje v mnohých ľuďoch podobne, ako keď k nám aj dnes s odstupom tisícročí prehovárajú texty starozákonných prorokov. Stále je okolo nás veľa ľudí, ktorí hľadajú „plán B“ pre (katolícke) kresťanstvo, pretože v ňom našli niečo podstatné.

Ďakujem za svedectvo biskupa Davídka a za Skrytú cirkev v Československu, ktorí vo svojej dobe nasadzovali svoje životy, hľadali alternatívy a prinášali dobré ovocie Ježišovho evanjelia.

(1) Pre zaujímavosť: V anglikánskej tradícii sa pri otázke prameňov viery zvykne hovoriť o tzv. „trojnože“ či trojnohom stolíku (three legged stool): Písme, tradícii a rozume. Poukazuje sa tak na to, že aj pri štúdiu Písma a tradície je potrebné uplatňovať zásady kritického myslenia.