myslím
na zuby, stratené kdesi v nemocničnom koši
na zlaté náušnice vhodené do obálky
na mobilný telefón, cez ktorý sa nikto neozval
myslím
na pani Oľgu
na jej 50 kíl pod stále otvoreným oknom
na nekrotické prsty na pravej nohe
„pani Lucia, kde sú moje papuče?“
myslím
na jej nekonečne opakujúce sa „ľúbim vás, ľúbim vás… ľúbim vás“
a tiež na jej rázne „zhasnite svetlo!“
na jej nepodpísaný informovaný súhlas
na jej dcéru, vnukov a vnučku
na jej samotu a opustenosť
na jej neuhasiteľný smäd
na jej amputáciu predkolenia.
myslím
na pani Zuzanu, čo sa nechce z nemocnice vrátiť domov
na jej župan a dvojo teplých ponožiek
na jej dom, čo stojí päť metrov od synovho
ako vecné bremeno
myslím
na jej hluchotu
na jej modlitby k svätému antoníčkovi
na jej strach z búrky a nevesty
myslím
na jej ďalšie dni
na dva múry deliace ju od rodiny
na teplú večeru, ktorú jedáva vždy sama.
na teplú večeru, ktorú jedáva vždy sama.
myslím tiež
na smejúcu sa osemdesiatničku Alenu
na jej promenády v plienke po nemocničnej izbe
na jej vlasy bez natáčok
na jej ranný mejkap
myslím
na všetko to, čo videla v televízii
na jej päť súrodencov, ktorým nevolá
myslím
na jej poslednú večeru
na jej neposlušný žalúdok
na jej vyfúknuté telo
a na jej návrat.
myslím
na pani z pezinka, čo jej rodia maliny dva krát do roka
na barana, ktorého jej manžel zjedol
myslim
na jej psa, čo dostal lopatou po chrbte
na jej palicu
na jej vozík
na jej bercový vred na chodidle
myslím
na jej túžbu odísť s dcérou do mexika.
Viem, ako sa volajú.
Viem, kde bývajú.
Poznám ich rodiny, radosti a smútky.
Neviem zaspať.