Kostolík z konca románskeho obdobia v krásnom prostredí Štiavnických vrchov pod majestátnym Sitnom by asi veľmi nebolo prečo spomínať, nakoľko na území dnešného Slovenska je viacero podobných stavieb. Kostol svätého Egídia nad obcou Ilija má však jedinečnú odlišnosť – a tou je západný portál kostola.
Predpokladáme, že na mieste, kde dnes kostolík stojí, žili pravdepodobne od 12. storočia pustovníci, eremiti benediktínskeho rádu. V tomto období si postavili aj kostol, na základoch ktorého stojí ten dnešný. Známe historické materiály o súčasnom chráme nám prezrádzajú, že bol postavený krátko po vpáde Mongolov.
Ale existuje aj iná dimenzia – prísť niekam, netušiac, ako tam ľudia žijú, aké podmienky nás čakajú, „len tak“ z presvedčenia, aby sme tam priniesli to, čo je z našej skúsenosti najlepšie, tvoriť tam, budovať, komunikovať s ľuďmi, to je iná liga… Som vďačný za rehoľníkov, mníchov počas obdobia, ktorému dnes hovoríme stredovek, ktorí mali ten najvyšší cieľ a konali tak, aby ho dosiahli. V prípade lokality dnešnej Ilije to boli benediktínski pustovníci. Bohu vďaka za nich!
Portál, vstup do chrámu v Iliji, hraničný priestor medzi každodenným, všedným, profánnym a mimoriadnym, slávnostným, sakrálnym je nečakaný a prekvapujúci. Spomaľujúci. Jednoduchý. Krásny, až sa človek zastaví…
Nepoznáme mená majstrov ani kamenársku hutu, v ktorej pracovali. Možno pracovali aj na iných benediktínskych chrámoch v Uhorsku, v Jáku, či susednom Českom kráľovstve v Třebíči alebo u ďalších susedov, v Rakúsku, vo Viedni.
Ústupkový portál s bohatým ostením a s rastlinnou a figurálnou výzdobou hlavíc je nádherný. Nie je symetrický, pravá južná i ľavá severná strana oblúka portálu majú rozdielne motívy výzdoby. Majstrovstvo rúk kamenárov trinásteho storočia, ktoré nás oslovuje dodnes. Dotyk nečakaného. Obdivujem unavenú krásu vytesanú z tufu pred takmer osemsto rokmi. V dobrom a dnes i v tom horšom…
Pri pohľade na nie tak dávno obnovené časti portálu s údivom a nepochopením pozerám na novotvary nábežnej rímsy nad hlavicami stĺpov z dvadsiateho prvého storočia, ktoré sa vľavo, na severnej strane portálu tlačia do pozornosti. Južná strana nábežnej rímsy nad hlavicami je očarujúca, priznáva všetky straty rokov i stáročí. Nie som reštaurátor ani umenovedec. Len návštevník a pozorovateľ, ktorému je divno, až smutno. Nerozumiem, a môže to byť len preto, lebo nie som odborník, prečo sú časti rímsy nad hlavicami stĺpov na severnej strane ostenia mohutné a vizuálne väčšie a „ťažšie“, ako časti, ktoré sa nám zachovali z trinásteho storočia. Netuším, prečo pri pätkách pilastrov južnej strany ostenia je nahromadené množstvo žltej hmoty, ktorá, predpokladám, zostala po dokončení obnovy vzácneho portálu…
Slovanská či slovenská verzia názvu obce podľa svätého pustovníka Iliju, teda Egídia, je známa minimálne od roku 1773. Ilija patrí medzi obce a mestečká tohto prekrásneho regiónu a spolu s mestom Banská Štiavnica ponúkli Európe a svetu skvelých vedcov, baníkov, umelcov, ktorí tu vyrastali, alebo mnohí prišli z celej Európy. Aj vďaka ich poznaniu a tvorbe, ktoré tu stáročia rozvíjali, mohla v roku 1763 vzniknúť prvá technická univerzita na svete. Ich diela sú dnes naše spoločné dedičstvo Uhorska, Habsburskej ríše, hodnôt kresťanskej Európy.
Len nám ho načim aktualizovať, „zdnešniť“, aby bolo zrozumiteľné i pre ľudí súčasnosti a ďalšie generácie.
P.S.
Zachovalé časti severnej časti hlavíc stĺpov sa stali motívom na poštovú známku, vydanú začiatkom roka 2009. Jednu z prvých, ktoré boli vydané v eurách. Teším sa a vďačne píšem, že som hrdý na to, že ľuďom v Európe môžeme ponúknuť časť spoločného európskeho dedičstva, ktoré nás spája.
P.S. 2
Od konca sedemdesiatych rokov 18. storočia je portál chránený podbráním veže kostola. Takže, ak ho chceme vidieť, treba prísť v čase, keď sa slúži bohoslužba, alebo sa dohodnúť s pánom kostolníkom, ochotným a srdečným mužom.
