Veľká noc je o prekvapeniach, ktoré nám ľuďom pripravil Boh. Tým, čo sú ochotní zotrvať v jeho prítomnosti i keď sú veci vopred uzavreté, môže ukázať náhly zvrat situácie. Tak tomu je i dnes, keď skrytá cirkev svojím spôsobom prežíva svoje vlastné veľkonočné ráno.
Ak sa obzrieme vo svojom živote, vidíme v ňom množstvo životných zvratov, náhlych prelomov situácie, nabúrania vytvorených predstáv a ilúzií, častokrát sprevádzané sklamaním. Alebo nádejou.
Zlom životnej situácie, zvrat v uberaní sa nejakým smerom, nás môže zastihnúť pripravených i nepripravených. Tak sa to udialo aj v Ježišovom príbehu, keď apoštoli napriek proroctvám nepočítali s osudom, ktorý postretol Ježiša. Najskôr Hosanna, potom Ukrižuj ho. Najskôr pohreb a potom Vskriesenie… Zdá sa, že zakladať si na prítomnej situácií a prijať ju ako fatum je rovnako nebezpečné, ako čakať v nádeji na nadprirodzený zvrat situácie. V prvom prípade hrozí rezignácia a pesimizmus, v druhom sklamanie.
Čosi podobné sme zažili v skrytej cirkvi. Najmä tí z nás, ktorých prekvapilo cirkevné zaobchádzanie s ich kňazstvom a pastoračnou činnosťou po novembri 1989. Boli a sme šokovaní, ako sa dokáže v boji o moc tohto sveta v cirkevnom priestore otočiť karta, ako sa niekdajší priatelia dokážu zmeniť na nepriateľov, aby si zachovali svoje postavenie a snáď aj získali povýšenie a spravili si kariéru. Dnes títo istí a im podobní nariekajú, ako im je zle, keď musia mať zatvorené kostoly a nesmú verejne demonštrovať pred veriacimi svoje náboženské obrady.
Skrytá cirkev, ktorá prežila aj porevolučné čistky tejto cirkevnej normalizácie dnes so satisfakciou môže konštatovať, že dôvod jej jestvovania zďaleka nepominul. A tak tí kňazi, ktorí pôsobili a pôsobia predovšetkým vo svojich rodinách dnes spolu s nimi nepociťujú nijakú novú ujmu. Prežijú sviatky v kruhu svojich rodín rovnako naplno, ako po minulé roky. Možno je to čas na spytovanie svedomia úradnej cirkvi, ktorá si odpílila pod sebou tento pevný konár. Ktosi ho nazval v teologickom jazyku už nie Untergrundkirche, ale Hintergrundkirche. A možno je tento čas vhodnou príležitosťou, aby sa tí naozaj úprimne veriaci ľudia začali o život (v) skrytej cirkvi zaujímať. Niektorí to, zdá sa, v posledných rokoch pochopili. Najmä v Čechách a na Morave vznikajú veľmi cenné príspevky o živote skrytej cirkvi, nielen dokazujúce legitímnosť tzv. Dávidkovej vetvy, ale aj jej kontinualitu so súčasným a nadchádzajúcim spoločenským pohybom – a predovšetkým odkazujúce na súčasnosť. Tí, ktorí v nej dnes žijú, naberajú na sile a aktuálnosti, bez potreby konkurovať úradným cirkvám a ich mocenským záujmom alebo uchádzania sa o ich priazeň. Naučili sa žiť svoju prítomnosť už iba v Ježišovi.
Ježiš nás učil, že každý deň má dosť svojho trápenia a preto by sme sa nemali zaoberať obavami z budúcnosti. Učil nás naplno trvať v prítomnosti. Vravieval nám, aby sme si robili mešce, ktoré sa nezoderú – z dobrých skutkov a milosrdenstva. Dal nám moc viery uzdravovať, slúžiť, odpúšťať, stávať sa jeho telom a krvou, šíriť jeho plán spásy láskou k najslabším a našim nepriateľom. Týmito najcennejšími perlami z pokladnice svojej lásky nás vybavil, aby sme bohato prežívali trvanie v jeho neustálej prítomnosti. „Ostaňte v mojej láske.“ (Jn 15, 9)
Toto trvanie v meniacom sa svete a čase, ktoré je postojom apolitického a kresťanského pokoja napriek blčiacim vášňam navôkol (možno i v nás samých) je dnes najväčším darom, aký si môžeme na Veľkú noc vyprosovať.
V posvätnom trvaní sa započúvajme do palmového sprievodu a pašií Kvetnej nedele, príbehu o umytí nôh a poslednej večere Zeleného štvrtku, krížovej cesty Veľkého piatku a pietneho ticha Bielej soboty, aby sme v trvaní a bázlivom prežívaní Vskriesenia svojho Pána našli dostatok duchovného náboja pre zotrvanie v Ježišovom duchu: na našej životnej ceste, ako kedysi učeníci z Emausy a pri smelom ohlasovaní „Ježiš žije!“ (porov. Sk 25, 19) spolu s Apoštolmi.