Je ľahké byť príslušníkom cirkvi, keď stačí dať do zvončeka. Ale byť kresťanom, znamená platiť inú daň. V bratislavskom príbehu chlapcov zabitých pri Teplárni nečakajte od biskupov štátom registrovaných cirkví iné ako formálne prejavy súcitu.
Pripomenulo mi to zážitok z roku 2016.
V Orlande na Floride vtedy nenávisťou motivovaný útočník zabil, alebo aspoň zranil, vyše sto ľudí v nočnom gay-klube PULSE. V celej Amerike sa konali pietne zhromaždenia a silné prejavy solidarity. Cirkvi a náboženské spoločnosti prejavili svoju účasť aj dúhovou výzdobou a vlajkoslávou vo svojich kostoloch a modlitebniach – presbyteriáni, baptisti, episkopálni, židia… Obrázky sú aj v príspevku na našej stránke Kresťania súcitia s obeťami vraždenia v Orlande.
Nelojálnou výnimkou boli rimokatolíci, ktorí práve v tom čase celosvetovo slávili Rok milosrdenstva. Symboly s logom boli na každej cirkevnej budove, ale dúha žiadna. Ani zvonku na budovách, ani v kostole, ani v srdci!
Neverte im ani dnes, ak by to mysleli naozaj, tak by to aj naozaj vyjadrili. Odopierajú vám rovnohodnotnosť, najímajú si politikov, aby vám zákonmi obmedzili život aj mimo ich cirkevnej právomoci. Chcú vás liečiť, ale sami potrebujú lekára na svoje choré videnie sveta.
Obete z PULSE si vtedy v Amerike uctila aj štátna a mestská správa, aj verejnoprávne inštitúcie – všade boli dúhové zástavy a štátne aj vlastné vlajky na pol žrde.
U nás som zaznamenal len jedno dôveryhodné gesto, objatie prezidentky.