Foto Luděk Hak Veselý
Slovensko má na počet obyvateľov najviac autorov kníh v Európe. Keď som kedysi v novinách zbadal túto informáciu, vážne som si položil otázku, či je vôbec potrebné, aby som svoju rozpracovanú knihu o histórii Prešovskej pionierskej železnice dokončil. Ale mysľou mi vtedy prebehla ešte aj iná otázka: prečo som sa do písania knihy o nejakej zabudnutej lokálke vôbec pustil?
Mojim prvým svetlom v živote boli reflektory prichádzajúceho vlaku. Pamätám si, ako som sa budil v postieľke pod oknom a driapal sa na nohy, aby som sledoval pohybujúcu sa žiaru, ktorú doprevádzal hrmot burácajúceho rušňa.
Časom sa však toto prenikavé svetlo i burácanie ranného vlaku celkom vytratilo.
Vyrástol som na železničnej stanici v Liptovskej Osade, ktorá bola súčasťou úzkorozchodnej železnice z Ružomberka do Korytnice (1908–1974). A mal som štyri roky, keď som sa začal hrať medzi jej osirelými koľajnicami. Tie dve priamky ma svojou „nekonečnosťou“ fascinovali. Stále som podvedome čakal, že sa na nich opäť zjaví vlak. Ale ten neprichádzal. No čo horšie, s nechodiacim vlakom sa vytratili aj ľudia, ktorých som na svojej stanici pravidelne vnímal, keď sa mi prihovárali.
Vzácna fotografia Tomáša Adama z Prahy, na ktorej je okrem vlaku na mojom rodnom dvore v Liptovskej Osade vidieť aj mňa, mal som dva roky.
Tak som to skúsil inak. Z neďalekej píly som za pomoci svojich starších bratov pritiahol železničný vozík, ktorý slúžil vo vnútri podniku na prepravu reziva. Bolo to čosi ohromné, keď som si vozík tlačil po oceľovej záhrade tam i späť a pritom vrčal ako najmocnejšia lokomotíva.
O dva roky však prišli iné stroje a ako na trati tak aj v našej záhrade vytrhali všetky koľajnice. Bol to šok. Stal som sa dieťaťom, ktorému zobrali najcennejšiu hračku.
Ale prišli ďalšie svetlá. Po prvom úľaku z precitnutia do vlastného bytia a otázky na mamu, či v nebi chodia vlaky, ma začali napĺňať ľudia, ktorí pútavým spôsobom vedeli reagovať na moju náboženskú zvedavosť. Moju myseľ ovládla túžba po poznaní.
Aj preto som sa v novembri 1989 rozhodol, že budem kňazom. A drglo do mňa šťastie. Okolnosti ma priviedli do Piešťan, kde sa mojím svetlom stal Jozef Porubčan, mimoriadne inšpirujúci človek a rehoľný kňaz, ktorý zásadne obohatil moje premýšľanie. Znie to ako paradox, ale práve vďaka tomu, som kňazstvo prestal považovať za dôležité.
Následne ma život stiahol do Prešova, kde som začal pôsobiť akoby redaktor. Spojka „akoby“ je vo vete zámerne, lebo dodnes neviem, či som redaktorom aj skutočne bol. Práci redaktora som sa učil za pochodu. Jediné, v čom som sa cítil naozaj istý, bolo, že chcem prispievať k šíreniu kresťanských myšlienok, prehlbovaniu slobody a z toho vyplývajúcej radosti tak, ako som ju mal možnosť dovtedy spoznávať. Toto zamestnávalo moju myseľ a na železnicu z detstva som celkom zabudol.
Ale stalo sa čosi nečakané. V roku 2000 som v starých miestnych novinách objavil článok, ktorý popisoval Prešovskú pioniersku železnicu. Hovoril o nej ako o kedysi existujúcej, ale už nenávratne zaniknutej zaujímavosti, hoci pri svojom zrode v roku 1961 si robila nádej dožiť sa najmenej začiatku tretieho tisícročia. Vtedy akoby ma niekto udrel do hlavy. V Prešove som pôsobil už niekoľko rokov a za ten čas mi nikto z domácich ani len náhodne nepovedal, že tu kedysi nejakí nadšenci postavili vyše 11 kilometrov dlhú železničnú trať, ktorá viedla do obľúbenej rekreačnej oblasti Sigord. To všetci už na ňu zabudli? A zrazu som sa videl v postieľke, ako dychtivo sledujem žiaru prichádzajúceho vlaku. V Prešove bola železnica celkom podobná tej, ktorá sa mi vryla do detskej mysle. Prečo ju však postavili až v roku 1961, keď miestne úzkorozchodné železnice sa budovali oveľa skôr, na začiatku 20. storočia? A prečo potom fungovala ani nie desať rokov? Ostalo po nej niečo?
Týchto otázok som sa nevedel zbaviť inak, len tak, že som začal na ne hľadať odpovede. A zistil som veľa zaujímavého. Pri rozhovoroch s pamätníkmi prešovskej železnice sa mi pred očami začal odvíjať vzrušujúci príbeh o ľuďoch, ktorí sa v rámci vtedajších možností rozhodli urobiť čosi neobyčajné – postaviť výletnú železnicu. Aj sa to podarilo. Na Sigord začali premávať vláčiky, ktoré boli zhmotnením človečenstva. Jazda v nich naozaj hladila srdce a len tak znenazdajky robila svojich cestujúcich lepšími. Rodiny s deťmi, priatelia, všetci ostatní cestujúci sa v tom vlaku stretávali ako na bohoslužbe. Bol to spev o harmónii ľudí, techniky a prírody.
No stalo sa niečo, čo si pôvodne nik zo staviteľov Prešovskej pionierskej železnice nepripúšťal. Spoločnosť prestala vnímať jej prínos pre život v meste a vplyvní ľudia sa aj pod tlakom meniacich politických súvislostí ani veľmi nesnažili vytvoriť podmienky, na základe ktorých by sa tento prínos dostavil. A železnica po roku 1970 zrazu podivným spôsobom celkom zanikla.
Ktosi povedal, že skutočný význam dopravného spojenia pochopíme až vtedy, keď oň prídeme. Moja kniha je vlastne už len naplnením detskej túžby prerozprávať túto myšlienku. Je vyjadrením toho, čo som vnímal už ako malý chlapec: Aj úzkorozchodné železnice prinášali do života ľudí mnoho dobrého. Výnimočným spôsobom rozvíjali prostredie, ktorým prechádzali. Nebadane rozdávali pocit spolupatričnosti, cestovateľského zážitku a radosti. Aj kvôli tomu som knihu o Prešovskej pionierskej železnici nemohol nenapísať.
Bola to železnica, ktorá mala všetky predpoklady stať sa vyhľadávanou, ak nie najvyhľadávanejšou turistickou atrakciou Prešova. Fungovala však ani nie desať rokov. Prečo? Kde sa stala chyba? Naozaj musela zaniknúť? Hľadanie odpovedí na tieto otázky ma priviedlo k takému nezvyčajnému príbehu, až som si povedal, že môže byť užitočné zadokumentovať ho pre ďalšie generácie. A vznikla kniha…