Pohreb Antona Srholca bol ako jeho život: rýdzi, nekonformný, v niečom sa držiaci doterajšej náboženskej tradície a v niečom ju prekračujúci. Teda inými slovami, v niečom vytváral tradíciu novú. Tradíciu uprednostňovania človeka pred umelohmotnými pravidlami, pulzujúceho života pred suchými štruktúrami, pravdy pred politikárčením a najmä lásky pred všetkým ostatným. Vlastne, nejde o úplne novú tradíciu. Kedysi dávno toto kázal a tak aj žil Rabbi z Nazaretu. A v súčasnosti popri mnohých miestnych nasledovníkoch vrátane nebohého Dona Srholca, je v Ríme jeden globálny, chodiaci v bielej reverende, ortopedických topánkach a presvitajúcej košeli nonšalantne prehodenej cez nohavice.
Pohreb v sebe obsahoval ťažobu minulej doby, v ktorej bolo zakázané slobodne myslieť a rozprávať. Za trest sa chodilo do uránových baní. Alebo sa prichádzalo o farárske miesto: v minulosti v podobe odobratia štátneho súhlasu a po ňom v podobe odobratia súhlasu k pastorácii. Tiež kvôli tomu, že niekto myslí a rozpráva inak, než je predpísané. Jedna forma totality sa pominula, mnohé ďalšie zostávajú naďalej a iste zostanú až do skonania sveta.
Pohreb však v sebe obsahoval tiež rozpory súčasnosti. Necitlivosť jedných politikov sa stretla s citlivosťou iných. Biskupi poslali jediného spomedzi seba, aby reprezentoval ich (doslova ojedinelý) záujem o Srholcovo posolstvo. Vlastne na pohrebe boli dvaja biskupi: vzadu v kostole bol arcibiskup Bezák, ktorého bolo poznať nie podľa insignií, ale kvôli tomu, že o hlavu vyčnieval z davu. Aké symbolické.
Čerešničkou na sacherovej torte bolo pristúpenie protestantského kazateľa Pastirčáka ku katolíckemu svätému prijímaniu. A horčicu k tejto torte naservíroval cirkevný právnik prof. Duda, ktorý tento počin označil za vážne porušenie cirkevného práva. Zaujímavé na tejto neblahej kombinácii je to, že profesor iba korektne citoval katolícky zákon a tým upozornil, ako ďaleko sú niektoré katolícke zákony od toho, čomu verí pospolitý zbožný ľud. Ak platí staré legitímne katolícke pravidlo “lex orandi, lex credendi” (kto sa čo modlí, tomu aj verí), tak potom má tento cirkevný zákon zásadný problém. Veď koľko katolíkov chodí na prijímanie aj u protestantov a platí to aj opačne. Ľud už dávno predišiel to, o čom učení teológovia bezvýsledne diskutujú tuším viac než pol tisícročia. Ak rodičia prinesú na krst svoje dieťa kvôli tomu, že veria, že po tomto obrade bude už menej plakať, ak môže ísť na prijímanie babka, ktorá týmto aktom chce získať Božiu priazeň na semestrálnych skúškach svojej vnučky, o to viac môže ísť na katolícke sväté prijímanie protestant, ktorý sa úprimne stotožňuje s katolíckou eucharistickou teológiou.
Pohreb Antona Srholca odkryl našu slovenskú realitu: veľkosť i malosť, ničenie prevodovky súčasnosti v nekoordinovanom preraďovaní smeru jazdy z jednotky na spiatočku, nútené skrývanie sa v dave a spôsob zamietnutého prachu pod koberec, napätie medzi túžbou po slobode a jej rýchla eliminácia, ak sa náhodou vymkne spod kontroly, atď. Ako keby António svojím už nehybným ukazovákom upozornil na pohyb zápasu medzi dobrom a zlom, ktorý bol v rôznych obrazoch prítomný na jeho pohrebe.
Don Srholec bol zomrel a bol pochovaný v kresťanskej viere vo zmŕtvychvstanie. Skúsme konať na spôsob viery, že čo je dnes mŕtve, môže zajtra ožiť. V nás i medzi nami. Lebo lex orandi, lex credendi.