A vidíš
aj nejaké svetlo
v tomto oceáne
tmy?
Počujem otázku
blízkej duše.
Vlastne
ju cítim.
K počudovaniu
áno.
Veď
predsa vtedy
keď vidím
ľudský úsmev
nezištný
adresovaný svetu
či mne
na tvári.
Vôňu
večerného vzduchu
pokoru
jesene
i
nádej jari
a
božské víno
v pohári.
Či očarenie
v
tvárach detí
ktoré hry
farieb a svetla
zakliali
na okamih
v šťastí.
Obetavosť
rodičov
čo zriekajú sa
často
vlastných slastí.
To predsa nie je
o Ničom.
Samozrejme
u mňa vtedy
ak
odohráva sa to
v posvätnom.
Kde miliardy
vylisovaných námah
očarenia
jasu
bolestí
a snáh
sa
v Tajomstve Premenenia
v nektár Boží
menia.