Pri pohľade do gotickej svätyne kostola v Strážach, dnes už v stave unavenej vznešenosti, nás popri pôvodne vyzdobených rebrách klenby upútajú gotické okná. Zvnútra kostola vidíme iba ich gotický obrys. Pôvodné gotické okná sú pri pohľade z interiéru chrámu prekryté akýmsi oknami s dreveným rámom a pozostatkami farebných sklenených tabuliek… Prekrývajú vzácne pôvodné gotické kružby. Tieto originálne gotické prvky môžeme vidieť iba zvonka. Avšak aj táto krása je ukrytá pod hrubým nánosom postupne sa odlupujúceho žltého náteru…
Obec Stráže, od roku 1944 súčasť obce Krakovany, sa nachádza v pradávnom kultúrnom prostredí. Bol to priestor kniežat Kvádov z doby rímskej, územie desaťročí, ktoré vznešene nazývame veľkomoravským, až po čas, keď tu poverení strážcovia venovali svoje sily ochrane vnútornej hranice Uhorského kráľovstva. Krakovany aj Stráže sa spomínajú v Zoborskej listine z roku 1113 ako Villa Spectaculi, t. j. dedina strážcov.
Nasledovali turbulentné roky, keď nielen nad Považím dominoval Mathaeus Chaak z hradu nad Váhom v dnešnom Trenčíne (poslovenčene ho nazývame Matúš Čák Trenčiansky). Po jeho smrti, keď Uhorsko prežívalo relatívne pokojné roky za vlády Anjouovcov, bol v Strážach dokončený kostol. Z tohto obdobia sa dodnes zachovali kružby, vrchné časti gotických okien.
Veľké okenné plochy namiesto steny, či celé presklenené domy tak, ako ich poznáme dnes, sú ako samozrejmosť veľmi mladá skúsenosť. Mix výhod, ktoré nám poskytujú, veľká svetelnosť a zabránenie chladu, využívame iba pár desaťročí, od polovice 20. storočia.
Pôvodný otvor, vďaka ktorému vniklo trocha svetla do príbytku ľudí, bol druhotným dôsledkom otvoru v strope alebo v stene obytného priestoru. Z tohto obdobia pravdepodobne pochádza dnešný anglický výraz „window“, pochádzajúci zo starogermánskeho slova „windauge“, oko vetra, teda otvor, ktorý slúžil na odvedenie dymu z ohniska.
Neskôr sa do stále malých otvorov v stenách, ktoré prepúšťali trocha svetla a sčasti zabraňovali prístupu chladného vzduchu, naťahovali naolejované zvieracie kože alebo u bohatších vkladal alabaster. Až v druhom storočí po Kristovi si mohli dostatočne bohatí rímski občania dovoliť vkladať do okien malé matné sklenené tabule. Boli totiž veľmi drahé… Na sever od Álp a aj u nás, v Barbariku za Dunajom, sa okenné sklo začalo postupne rozširovať zhruba od piateho storočia. Bol to veľmi exkluzívny tovar. Sklo sa využívalo predovšetkým na cirkevných stavbách a na niektorých objektoch (laickej) nobility.
Úplná väčšina ľudí tejto doby žila v drevených obydliach. Kostoly, ktoré boli vystavené z kameňa, a okná so sklenenou výplňou boli nedosiahnuteľným vzorom. A keby len to. Tvary okien boli vytvorené z kameňa spôsobom vtedy bežne nevídaným. Majstri, ktorí opracúvali kameň, využívali geometriu. Bez nej si nemožno predstaviť akúkoľvek stavbu. V dobe stredovekej si pri konštruovaní pomáhali predovšetkým kružidlom a pravítkom. A pri realizácii olovnicou a uholníkom.
Takto vznikala gotická kružba, ktorej sa zvykne hovoriť i skamenená geometria. Je to rýdzo gotický prvok, geometrický ornament vytvorený z kružníc. Vznikol z tvorivého rešpektovania tisícročiami overených skúseností z geometrie a z nich vyplývajúcich pravidiel. V Strážach je jedna kružba vo forme geometricky nenáročného štvorlaločného kvetu v kruhu, umiestneného vo vrchole lomeného oblúka pozdĺžneho okna. Pod ňou sú dve trojlaločné „mníšky“ so stredovým prútom. Na prvý pohľad nič mimoriadne, avšak vzhľadom na to, že kružby okien sú pôvodné, gotické, pri pohľade na ňu sa nám ponúka zážitok nie celkom každodenný.
Porozumieť tomu, čo je originál, mať schopnosť rozpoznať a akceptovať pôvodnosť, nechcieť si ju interpretovať tak, ako mi to vyhovuje, to si vyžaduje pokoru a poznanie. Ináč sa to nedá.
Tí, ktorí rozumejú ľudským emóciám a potrebe stotožniť sa so skupinou, ku ktorej človek ako jednotlivec patrí a spájajú ho s ňou spoločné hodnoty, vnímajú, ako sa koncentrovaná nenávisť môže zmeniť na nezvratný ničivý prúd.
Že som si to nevymyslel, doložím citátom z Matúšovho evanjelia. Národný a konzervatívny politik Rudolf Huliak by tomu mohol rozumieť. Tu je interpretácia jednoduchá.
Evanjelista prináša priamu reč, ktorou sa Ježiš obracia na svojich súčasníkov v rámci vysvetľovania prikázania z Desatora. Pri prikázaní „Nezabiješ“ Ježiš v podaní Matúšovho evanjelia hovorí:
Počuli ste, že otcom bolo povedané: „Nezabiješ!“ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: „Hlupák“, pôjde pred veľradu. A kto mu povie: „Ty bohapustý blázon“, pôjde do pekelného ohňa. … Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia. Veru hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera. (Evanjelium podľa Matúša 5. kapitola, verše 21 – 25)
Keď Rudolf Huliak na označenie kolegyne Lucie Plavákovej v parlamente použije slovo „suka“, vieme si asi celkom dobre predstaviť, ako by toto jeho vyjadrenie hodnotil tesár z Nazaretu, ktorého všetci kresťania rešpektujú ako Božieho Syna a najvyššiu morálnu autoritu. Ako Slovo, ktoré sa podľa kresťanskej vierouky stalo Telom.
Tak ako sa zhmotňujú do viditeľnej nenávisti aj vyjadrenia dnešných politikov, ktorí citujú gardistické popevky a tie najvulgárnejšie kolokvializmy a pejoratívne vyjadrenia na adresu svojich protivníkov.
Odborníci vedia, že táto cesta dehumanizácie názorového protivníka vedie spoločnosť k strate citlivosti a otvára cestu obludnostiam, extrémizmu a vyhladzovaniu celých skupín obyvateľstva. Lebo šváby, potkany či pavúky môžeme len tak zašliapnuť. To je predstupeň toho, že takto skončia aj takto označovaní ľudia a ani nám to tak nepripadá.
Dejiny o tom prinášajú nejeden dôkazný materiál. Tragický. Slová takto naozaj môžu prinášať zabíjanie. A je naozaj dôležité vidieť, kto a prečo to robí. A treba to v prvom rade dôrazne odmietnuť a zastaviť. Nositelia tejto nekultúry by mali pochopiť, že vtedy, keď slová zabíjajú, nevzťahuje sa na ne sloboda slova.
To, že terčom koaličnej nenávistnej kampane sa stal najskôr Michal Šimečka a najnovšie Lucia Plaváková, nie je náhoda. Že v ten istý deň v rannej pošte prišiel v obálke náboj aj pánu premiérovi, by som rovnako nebral na ľahkú váhu. Nenávisť nás zomelie všetkých.
Svätožiara, nimbus, gloriola je dávny symbol zobrazenia Boha, božstva či výnimočného človeka. Slnko ako najjasnejší zdroj svetla a tepla bolo vo viacerých civilizáciách praveku a v staroveku uctievané božstvo, preto sa jeho neprehliadnuteľná vlastnosť, žiara, preniesla i na osoby, resp. predmety s ním spájané. Žiariace lúče, zlatý disk, vyžarovanie symbolizovali svätosť Boha či božstva alebo znamenali silnú osobnosť človeka, jeho/jej auru.
V ranokresťanskom umení mal od druhého storočia svätožiaru iba Kristus; zhruba v polovici prvého tisícročia sa tento symbol začal znázorňovať aj na maľbách Panny Márie, anjelov a apoštolov. O niekoľko ďalších storočí pribudli aj svätí.
Svätožiara býva znázornená rôznymi spôsobmi, v rôznych formách, ako svetlo vychádzajúce z Boha alebo človeka. Svetelná aureola obklopuje celú postavu v kruhu alebo v ovále, mandorla v tvare mandle, nimbus je svetelný kruh okolo hlavy alebo nad ňou. Postupne sa svetelný kruh zjednodušil iba na kružnicu. Známy je aj trojuholníkový nimbus symbolizujúci svätú Trojicu.
Dejiny Plešivca, dnes neveľkej obce v strednom Gemeri, formovali dva nájazdy cudzích vojsk na dnešnom území Slovenska. Po krvavej prehre uhorských vojsk v roku 1241 na rieke Slaná predkoviaBubekovcov mali prispieť k úspešnému úteku uhorského kráľa Bela IV. pred vojskami mongolského chána Batu. Za odmenu dostali od korunovanej hlavy Plešivec s okolitými obcami. Ich potomkovia túto donáciu rozvíjali a stali sa vplyvným gemerským rodom, ktorý bol i naďalej v priazni uhorských kráľov. Vrcholné pozície a s nimi vplyv a bohatstvo dosiahli za vlády Anjouovcov v 14. storočí.
Druhý nájazd bol deštrukčný. Osmani (Turci) v roku 1558 Plešivec vyplienili a vypálili, kostol nevynímajúc. Veľkolepý chrám, dlhší a vyšší ako dnes, s nádhernými freskami od talianskych majstrov, sa stal na viac ako pol storočia ruinou so zničenou strechou a prepadnutými klenbami so všetkými následkami… Po ukončení osmanského panstva vďaka starostlivosti vtedajších obyvateľov, v Plešivci reformovaných kresťanov, kalvínov, bol kostol obnovený v duchu vtedajšej stavebnej módy.
Keď dnes prechádzame kostolom, môžeme vidieť už len pozostatky jeho bývalej veľkoleposti. Do severnej kaplnky vstúpime nádherným portálom, ktorý je štýlovo blízky architektúre Dómu sv. Alžbety v Košiciach alebo dnes zamurovanému vstupu v južnej stene lode v Štítniku. Z gotického obdobia zostalo v lodi minimum, fragmenty fresiek a zaklenutia. Vo svätyni vďaka skvelej práci reštaurátorov môžeme zažiť odlesk slávy vrcholnej gotiky na našom území – talianskeho Trecenta, nášho 14. storočia. Severná a južná stena chrámu nám ponúka umenie pravdepodobne majstrov zo severného Talianska giottovského okruhu. Na južnej stene v dvoch pásoch fresiek vidíme pozostatky znázornenia Poslednej večere, z ktorej dnes vidno iba viacero plastických svätožiar jej účastníkov a bolestné scény pod ukrižovaným Ježišom na kríži – tri Márie a tvár svätého Jána Apoštola. Všetky tieto tváre lemujú zo steny vystupujúce, plastické svätožiary, dnes by sme povedali 3D. Na našom území to pri stredovekých freskách zďaleka nie je samozrejmosťou, skôr naopak[1]. Vytvárali ich tak, že do čerstvej omietky silnými a hlbokými ryhami vyryli kružidlom kružnice svätožiar. Svätožiary sú na tejto freske zdobené reliéfnymi vrypmi, odtlačenými do čerstvej omietky zrejme tenkým kúskom dreva v tvare trojuholníka.
Bubekovci na svojich cestách po Apeninskom polostrove videli množstvo skvostných chrámov a vtedy modernej gotickej architektúry. Možno navštívili aj padovskú kaplnku Scrovegniovcov. Mohla im poslúžiť ako inšpirácia na výmaľbu rodového kostola v Plešivci. Gotický maestro Giotto v nej vyhotovil nad hlavami svätých pozlátené reliéfne svätožiary. Reliéfna svätožiara na južnej stene chrámu, ktorá obklopuje popri iných svätých taktiež hlavu svätého Jána Apoštola, aj bez pozlátenia odkazuje na tento vzor špičkového gotického maliarstva, ktorým sa zvýrazňovala dôležitosť, svätosť osoby.
Každý z nás mal alebo má vzory, ktoré inšpirujú, motivujú naše konanie, skutky. Auru alebo svetlo okolo ľudí v reálnom živote nevidíme, avšak zvykneme povedať, že z toho človeka vyžaruje pokoj alebo niekto má charizmu… Prajem nám, aby sme takýchto ľudí stretávali a postupne sa takými i stávali.
Pre ľudí doby, ktorej hovoríme románska, mali veže kostolov význam z funkčného a aj z liturgického hľadiska. Nemali ich však všetky kostoly, keďže výstavba veže bola pomerne finančne náročná. O to viac pozornosti naši predkovia venovali jej podobe. Medzi charakteristické prvky veží patria ich okná. Na veži v Boldogu je možné vidieť tri rôzne románske okná nad sebou: malé kruhové okno, nad ním združené okno s dvoma oblúkmi a nad nimi trojité okno.
Boldog neďaleko Senca je oficiálne Boldogom iba od roku 1960. Za vyše 700 rokov svojej existencie viackrát zmenil názov tak, ako mnohé obce na našom území. Prvý záznam názvu obce pochádzajúci z roku 1245 je Tulwej. Pomenovanie Matka Božiav slovenčine (od 18. storočia do druhej tretiny 20. storočia), v nemčine Frauendorf a latinčine Villa Mariae vychádzalo z patrocínia kostola – Nanebovzatia Panny Márie, čo sa za vlády komunistov stalo nevhodným. Boldog v maďarčine znamená šťastný a boldogasszony blahoslavená. Takže posolstvo názvu obce ostalo zachované, avšak nebilo už tak do očí, lebo bolo pre mnohých nezrozumiteľné.
Pohľad na jednoloďový, románsky, dnes neomietnutý kostol nám umožňuje vnímať rozmanitosť použitých materiálov pri prestavbách kostola. Na výstavbu prvého chrámu zasväteného Panne Márii, (pravdepodobne) v prvej polovici dvanásteho storočia (podľa niektorých aj skôr), využili kamenné kvádre z pozostatkov bývalej rímskej stavby zo širšieho okolia obce. V južnej stene bol pôvodný portál vytvorený z dvoch náhrobných dosiek z rímskeho obdobia. Ďalšie prestavby už používali aj typický materiál pre tento región – tehlu. Južná a severná stena sú vystavané striedavo z kameňa a tehly, západné priečelie je postavené z tehly. Z neho vyrastá tehlová veža s troma románskymi oknami, ktoré sa smerom nahor rozširujú. Nad malým kruhovým oknom sa nachádza bifórium a nad ním trojité okno, čím odľahčujú váhu muriva a znižujú tak záťaž na spodnú časť veže.
Bifóriom označujeme združené dvojité okno, teda dve oblúkové okná „usporiadané“ zrkadlovo vedľa seba, ktoré rozdeľuje, resp. prepája stĺpik s pätkou a hlavicou. Jeho rozvinutím je trojité okno z troch úzkych okien a dvoch stĺpikov. Združené okná ponúkali staviteľom nielen estetické, ale aj statické výhody, pretože v oblúkoch úzkych čiastkových okien pôsobia menšie tlakové sily ako v širokých oblúkoch.
Tento stavebný prvok je jedným z typických znakov románskej doby. Hoci tak, ako je to pri rôznych iných stavebných prvkoch, rôznych obradoch a symboloch, aj dejiny združených okien siahajú do neskorej antiky. Používali sa často aj v období gotiky a renesancie a po ústupe v čase baroka a klasicizmu sa opäť vrátili v 19. storočí.
Obec Boldog je súčasťou územia, kde sa veľká rovina siahajúca až na Balkán približuje k Malým Karpatom, ktoré sú juhozápadnou časťou rozsiahleho Karpatského oblúka. Je to región, kde je samozrejmosťou maďarčina i slovenčina. Boldocký kostol je dnes vďaka kombinácii dejín, materiálov, schopnosti ľudí objavovať skryté a s rešpektom aktualizovať charakterizovaný ako neobvyklá a historická pozoruhodná pamiatka1) či jeden z najzaujímavejších príkladov románskej architektúry na Slovensku.2)
Takýto mix mi je veľmi blízky, takto vnímam naše dejiny, z tohto dôvodu je pre mňa územie Slovenska také zaujímavé. Lebo je rozmanité, pestré a nečakané. Je len na nás, či a ako vieme takúto rôznorodosť a pestrosť vnímať a tvoriť, aby sme generáciám po nás odovzdali krajinu, ktorá bude pre ne zrozumiteľný, neobvyklý a pozoruhodný pozitívny príklad…
Po nevydařeném atentátu na prezidentského kandidáta v USA Donalda Trumpa, jsme svědky reakcí nejen ze strany demokratických představitelů vlád, ale taktéž ztotožňování neúspěšného atentátu s nadpřirozeným zásahem Božím. Náboženské vysílaní rádia Ö1 věnovalo tomuto fenoménu relaci. Rád bych z ní vybral myšlenky, které nesouvisí jen s projevy soucitu, ale také s pohledem křesťansko-katolické etiky.
Hlasy, odsuzující atentát na Donalda Trampa, při kterém byl exprezident poraněn na uchu, jeden člověk zastřelen a dva lidé zraněni, přišly okamžitě jak ze strany politiků zemí celého světa, tak od náboženských představitelů. V oficiálním prohlášení Vatikánu zaznělo znepokojení nad vlnou násilí, zabíjející a zraňující nejen lidi, ale i demokracii. Katoličtí biskupové USA tento čin okamžitě odsoudili a vyzvali k modlitbě za pokoj. „Politické násilí nesmí být nikdy řešením sporů, vzniklých rozličností názorů“, prohlásili biskupové.
Obrovské množství reakcí přišlo hlavně z úst představitelů amerických evangelikálních svobodných církví. Jak známo, právě ony nadcházející volbu Trumpa podporují. A naopak, Trump se o jejich podporu ve volbách opírá. V relaci byly citovány tři známé osobnosti. Pastor Greg Laurie, senior pastor Harvest Christian Fellowship s kampusy v Kalifornii a na Havaji „děkuje Bohu za to, že zabránil úspěšnosti atentátu“. Franklin Graham, syn známého Billyho Grahama a prezident Evangelizační Asociace řekl, že „bylo evidentní, jak Boží ruka držela nad Trumpem ochranu. A přirovnal ho k mučedníkům, neboť „bojuje se vším, co má, a za Ameriku nyní prolil i svou vlastní krev“.
Podobně se vyjádřil i senior pastor nejmocnější a nejvlivnější církve v Americe, První baptistické církve v Dallasu, Robert Jeffress: „Pokus o zavraždění prezidenta Trumpa je důkazem existence zla ve světě.“
Avšak nejen představitelé evangelikálních církvi v USA se vyjadřují v podobném duchu. Vivek Ramaswamy, politický aktivista, který byl jedním z kandidátů na úřad o prezidentské křeslo (svoji kandidaturu po neúspěšném čtvrtém místě v předvolební kampani v lednu tohoto roku ve státě Iowa vzdal), řekl: „Bůh ochránil nejen Donalda Trumpa, ale celou Ameriku.“ A pro republikánského guvernéra státu Texas, Grega Abbott, „je Trump Bohem požehnaný, největší válečník (bojovník) Států Amerických.“ Experti a znalci americké politické scény mají teď jasno. Věří, že po tom, co se stalo, volba jakéhokoliv demokratického kandidáta bude prakticky nemožná.
„Stylizovat takovým způsobem Donalda Trumpa, je ale z hlediska katolické etiky více než problematické“, říká Kurt Remele (*1956), profesor etiky na univerzitě v rakouském Grazu. Vystudoval teologii a anglistiku, několik let působil jako hostující profesor etiky na různých amerických univerzitách.
Všichni, tedy alespoň ti z nás, kdo se trochu zajímají o dění ve světě, jsme svědky obrazů, které proletěly světem: zdvižená pěst, tvář zmáčená krví a v pozadí toho všeho americká vlajka. Trump po několika sekundách povstává a křičí do publika „fight“ (boj). Tento motiv se dokonce už objevil na nově tištěných tričkách a Trump je oslavován jako mučedník. Pro své fanoušky je nyní mnohem víc, než jen kandidát na prezidenta. Jsou přesvědčeni, že Bůh s ním má velké plány.
„Vnímat skutečnost, že nebyl vážně zraněn, jako znamení Boží moci, je velice zavádějící! Máme si snad myslet, že tím, že Bůh nezasáhl v případě Martina Luthera Kinga, či J.F. Kennedyho, si přál jejich smrt?“ (A příkladů jsou stovky, všichni je známe nejen z USA, ale i z dějin Evropy: nezdařený atentát na Hitlera, holocaust, koncentrační tábory, atd., atd. Poznámka autora tohoto textu.) Kurt Remele pak pokračuje: „Takovéto teologické závěry považuji za strašně nebezpečné! A v případě USA pomáhá taková teologie akorát k etablování reakcionářského křesťanství. Trump svým životem, ale i tím co říká, neztělesňuje téměř vůbec žádné křesťanské hodnoty. Přesto ale, je teď svými „fandy“ oslavován jako zachránce jediné správné Ameriky. Ve svých projevech se často nechává slyšet, že je třeba obnovit křesťanskou Ameriku. Na tuto výzvu slyší ale nejvíce právě věřící evangelikálních církví, protože jsou přesvědčeni o tom, že jejich obraz o Božím plánu pro člověka, je ze všech jediný správný. A Trump je pro ně zárukou, že se tento jejich obraz bude realizovat. On si je toho samozřejmě velice dobře vědom a svůj mučednický moment teď zcela jistě naplno využije“, řekl v relaci profesor Kurt Remele.
Peter Žaloudek, Vídeň, volně zpracované dle relace v rádiu Ö1, 15. července 2024, 18:55 hod. Citáty jsou doslovné.
Kostoly a ich bezprostredné okolie ohradené múrom boli v stredoveku územím, kde sa ľudia mohli cítiť bezpečne. Opevnený kostol bol v stredoveku mnohokrát jedinou z tehál alebo z kameňa murovanou stavbou v obci či pri nej. Pre miestnu komunitu to preto bolo miesto, z ktorého sa mohla brániť voči nebezpečenstvu, proti útokom. A hádam aj bezpečne stretávať.
Aby sa kostol ako objekt mohol používať na posvätné úkony, musel byť posvätený. Posviacka kostola a jeho bezprostredného okolia znamenala zmenu vnímania posväteného priestoru. Toto územie sa stalo územím pod Božou ochranou. Vznikol tak posvätný areál (sacrum), líšiaci sa od ostatného, obyčajného (profanum). Kvôli hmatateľnému oddeleniu dvoch svetov mal byť ten posvätený ohradený.
Ohradený areál bol multifunkčným miestom, cirkevným i verejným. Bol to priestor, kde napríklad pre jednotlivca platilo právo azylu – tu sa človek mohol uchýliť, kde bol (mal byť) nedotknuteľný, v bezpečí. Toto chránené miesto bolo taktiež vhodným priestorom pre trh – obchodovanie a výmenu tovaru. Prebiehali v ňom rôzne rokovania, súdy a konali sa aj ďalšie aktivity miestneho spoločenstva. Zároveň sa v stredoveku presadil úzus, že len na tomto posvätenom území pri kostole bolo možné pochovávať zomrelých. Posvätená pôda bola garanciou zmŕtvychvstania pri poslednom súde. Preto v priestore opevnených, ohradených kostolov dodnes nachádzame hroby miestnych veriacich.
Na našom území výstavbu opevnených múrov okolo kostolov urýchlilo ohrozenie v podobe nájazdov bratríckych vojsk v 15. storočí a osmanských ozbrojených skupín v 16. až 17. storočí. Niekedy slúžili takéto kostoly priamo ako vojenské pevnosti, zväčša však ako miesto úkrytu. Postupným vývojom zbraní ochranná funkcia opevnení kostolov, tak ako i hradieb miest zanikla…
Bokom od všetkých ciest prvej, druhej i tretej triedy, na návrší za obcou Kraskovo môžeme v Malohonte navštíviť opevnený kraskovský kostolík z prvej polovice 14. storočia. Je ukrytý za obnoveným, asi dva metre vysokým múrom. Po prejdení drevenej brány sa ocitneme v inej dimenzii. Ohradený priestor kostola je upravený a pozýva na prehliadku. Jednoduchý tvar západnej steny kostola spolu s drevenou zvonicou zo 17. storočia tvoria fotogenickú dvojicu. V južnej časti opevnenia je pod stromami niekoľko hrobov, zo západnej strany je hrob národoveckého dejateľa A. H. Škultétyho. Nad ním ma upútalo malé masívne gotické okno vo východnej stene kostola, ktoré však v chráme zakrýva neskororenesančný oltár. Ten pôvodne v kostole nebol, čoho dôkazom sú aj fresky za ním na východnej stene presbytéria.
Fresková výzdoba kostola v Kraskove patrí medzi to najvzácnejšie z gotického nástenného maliarstva, čo na dnešnom území Slovenska máme. Presbytérium, víťazný oblúk a severná stena chrámu sú plné fresiek z druhej polovice 14. storočia. Viaceré z nich vychádzajú zo severotalianskych vzorov. Loď kostola prekrýva drevený kazetový strop z polovice 18. storočia s množstvom rastlinných ornamentálnych vzorov.
Na kostol v Kraskove je dobré dopriať si čas, zastaviť sa. Je to skvelý príklad, ktorý nám môže pomôcť porozumieť, čím žili naši predkovia v stredoveku, ich hodnotám, predstavám a viere. Zároveň tomu, že územie, kde dnes žijeme, teda bývalého Horného Uhorska, spolutvorili miestni obyvatelia, ako i pozvaní hostia. Kraskovo mali podľa niektorých zdrojov založiť talianski kolonisti, baníci, ktorí prišli na pozvanie kaločského arcibiskupa Štefana okolo roku 1270. Ľudia na okolí hovorili vtedajšou slovenčinou a maďarčinou, popri talianskych hosťoch boli v okolí rieky Rimavy aj nemeckí. Spolu utvárali svoju každodennosť, zvyky, miestnu kultúru, ktorá bola ovplyvnená kresťanským učením, jeho prejavmi a predpísanými vzormi vo výtvarnom umení. Vytvorili unikátne dielo, ktoré pretrvalo dodnes. Nevzniklo izolovane, samostatne, ale vďaka poznaniu a skúsenostiam rôznych ľudí, ktorí tu žili a spolupracovali. Je originálne, regionálne, v súzvuku s vtedajšou európskou a kresťanskou kultúrou.
Takéto premýšľanie nám môže dať odpoveď na otázky, kto sme, aká je naša identita, aké mohli byť naše dejiny. Môže to byť vhodná pomôcka, ktorá nám pomôže zorientovať sa aj v tom, čo zažívame dnes, tu, u nás doma. Aby sme sa pozreli aj mimo našich súčasných opevnení, bublín a otvárali ich pre druhých ako otvorené a bezpečné miesto.
P.S.: Dnes je kostol súčasťou Rimavského gotického okruhu. Štyri kostoly v širšom údolí rieky Rimavy (Kraskovo, Kyjatice, Rimavské Brezovo, Rimavská Baňa) sú v starostlivosti evanjelickej farárky Janky Mihálikovej. Spolu s ňou a ďalšími priateľmi sme vytvorili kalendár na rok 2025, ktorý obsahuje zábery nástennej freskovej výzdoby z týchto kostolov. Kalendár si môžete toto leto zakúpiť v týchto kostoloch a jeho kúpou prispejete na ich opravy. Európske kultúrne dedičstvo: www.gotickefresky.sk/#kraskovo
Čachtice sa vyvíjali pod najsevernejším výbežkom Malých Karpát, v úrodnom údolí rieky Váh. Obec so svojimi chotárom patrí do malokarpatskej vinohradníckej oblasti. Je to podmanivý zvlnený kraj, tiahnuci sa smerom na západ na kopanice.
Čachtice sú známe predovšetkým ako dejisko hororu, chlapsky zlomyseľne vymysleného príbehu o krvilačnej Alžbete Báthoryovej, ktorý prekrýva bohaté dejiny tejto obce. Preň si často nevšimneme ďalšie pamiatky. Medzi ne patrí i vyvýšený opevnený areál Kostola sv. Ladislava spolu s malou Kaplnkou sv. Antona Paduánskeho zo začiatku 14. storočia.
Malá svätyňa slúžila pre miestnych veriacich ako bohoslužobný priestor počas dostavby dnešného farského kostola v druhej polovici 14. storočia. Katolíci sa tu stretávali vyše sto rokov, približne od polovice šestnásteho storočia, keď čachtický farský kostol patril veriacim evanjelického vyznania.
V kaplnke ma zaujala baroková štuková výzdoba, nahustené rebrá klenby malej svätyne prepojené vo svorníku s erbom Stibora zo Stiboríc, a konzoly, z ktorých jedna má podobu tváre muža.
Hlavným dôvodom, prečo som navštívil kaplnku na čachtickom návrší, bola pôvodná stredoveká svätenička. Tento malý, nenápadný predmet patrí k nevyhnutnému zariadeniu predovšetkým katolíckych kostolov. Býva umiestnený pri vchode do chrámu na stene alebo v nej, blízkom pilieri či stĺpe, alebo stojí samostatne v priestore vstupu do kostola. Je to nádoba, ktorá má rozličné podoby, materiál, tvary i farebnosť. Je naplnená svätenou vodou, ktorú posvätí kňaz modlitbou a požehnaním. Medzi sviatočné dni, kedy sa podľa tradície posväcuje voda, patrí sviatok Krstu Pána a Veľkonočná vigília, teda Biela sobota. Svätená, požehnaná či svätá voda sa používa pri krste nových veriacich, pri požehnaní zhromaždenia veriacich či rôznych predmetov (adventné vence, pokrmy)…
Gotická kamenná svätenička v Čachticiach má jednoduchý tvar nepravidelnej polgule vysekanej do steny, druhá kamenná polovica vystupuje do priestoru chrámu. Jej dvojičkou je drevená pokladnička nad ňou, vyleštená dohladka stáročnou službou.
Odkedy v našom geografickom priestore začali byť sväteničky súčasťou kresťanských kostolov, to je zahalené dejinami. Ako som sa dozvedel z dostupných materiálov, prvé zmienky o nich sú z desiateho storočia. Postupne sa začali rozširovať od románskych čias, až sa stali samozrejmou súčasťou kresťanských chrámov. Táto prax dodnes pretrváva v katolíckych kostoloch.
Pri vstupe do katolíckeho chrámu si veriaci namočia prsty do posvätenej vody v sväteničke a prežehnajú sa na čele, hrudi a ramenách. Tento úkon má viacero významov. Je to symbolická vonkajšia i vnútorná očista pri vstupe do posvätného priestoru, pripomienka vlastného krstu a vnútorná príprava na slávenie bohoslužby.
Rituálna očista, reálna či symbolická, pri vstupe do chrámu, pri príchode na posvätnú pôdu, nesie so sebou tisíce rokov staré tradície od praveku. Bola a je významným prvkom v náboženstve. Ak ľudia chceli vykonať akýkoľvek náboženský úkon či ocitnúť sa na posvätnom mieste, museli sa vopred očistiť predpísaným spôsobom. Očisťovanie, purifikácia, bola pri kontakte s posvätným, sakrálnym nevyhnutná, ináč ľudia ohrozovali vlastné zdravie či život alebo riskovali neplatnosť vykonávanej obety. Aktéri obety, aktívni či pasívni, mali podľa svojho statusu rôzne povinnosti očisťovania. Mohlo mať podobu umývania či kúpeľa v rieke alebo na to určenej nádrži či fontáne pri chráme. Ďalšie podoby očisty boli vo forme pôstu od rozmanitých úkonov, zdržania sa jedla či pôžitkov. Alebo ju umožňoval dym kadidiel, vôňa byliniek či olejov. Obeta bez predchádzajúcej očisty nebola možná.
Prostriedkom očisty však bola najčastejšie voda, ktorá symbolizovala život, posvätenie a záchranu. Voda ako prostriedok vonkajšieho očistenia symbolizovala aj vnútornú očistu. V nám blízkej židovskej a gréckej kultúre sú obrady očisty opisované veľmi podrobne. V židovskej tradícii, v Tretej knihe Mojžišovej, sú opísané rôzne druhy znečistenia a následnej očisty – od umytia tiel a šiat vodou až po podrobné a zložité úkony pre kňazov slúžiacich v chráme. V židovskej a kresťanskej tradícii sa význam očisťovania alebo posväcovania vodou spomína v súvislosti s prechodom židovského ľudu z Egypta cez Červené more alebo s krstom Ježiša v Jordáne.
Každý z nás má aj dnes dôvod na očistu – vonkajšiu alebo vnútornú. Z ľudskej prirodzenosti sa očiste, teda zmene väčšinou bránime, a predsa vo svojom vnútri po zmene očistením túžime, vyhľadávame ju. Ak zmenu vo svojom vnútri prijmeme, pomôže nám naštartovať nové nastavenie seba samých, vnímanie nášho života a posunie nás k prehodnoteniu pohľadu na vlastný život.
Ale až s odstupom času zistíme, či sme na posvätnú pôdu života a jeho tvorby vstúpili očistení alebo nie.
Prajem nám odvahu robiť zmeny. Na začiatku od seba.
Keď návštevník zavíta do malebného kraja menom Šariš, územia bývalých sopiek, plného pahorkov a neveľmi vysokých pohorí, môže si plnými dúškami užívať jeho prírodné krásy a bohatosť kultúrneho dedičstva. Popri známom Prešove, Bardejove či Stropkove si začína pamätať aj mestečká a dediny, v ktorých nájde pôvodné gotické námestie, renesančný palác alebo drevený kostolík.
Rieka Torysa spájala a spája tri mestá – Sabinov, Veľký Šariš a Prešov. Aj v týchto mestách sa zhruba od 13. storočia usádzali hostia z nemecky hovoriacich krajín. Skúsení a šikovní novousadlíci mali postupne vplyv na chod miest. Zo svojej domoviny si so sebou prinášali to, čo pre svoj každodenný život považovali za najdôležitejšie. Predpokladám, že medzi nimi boli aj malé sochy Panny Márie či krucifixy, čo boli vtedy najrozšírenejšie skulptúry, pri ktorých sa modlili.
Sochy na rôznych miestach kostola, na stenách, podstavcoch či oltároch tak, ako ich dnes poznáme, neboli v ranom stredoveku rozšírené.
Od rozpadu Rímskej ríše v piatom storočí stáli voľné plastiky, sochy v sakrálnom umení približne pol tisícročia na okraji záujmu. Takéto zobrazenia biblických postáv či svätých pripomínali oslavu rôznych božstiev, teda modloslužobníctvo. Zároveň v ôsmom a deviatom storočí prebiehal spor medzi teológmi v Konštantínopole a Ríme o ne/možnosti a ne/prípustnosti tvorby, vytvárania obrazov Boha alebo svätých – obrazoborectvo (ikonoklazmus).
V prvých storočiach stredoveku aj obraz Ukrižovaného, dnes tak známe a časté zobrazenie, zohrával minimálnu žiadnu úlohu. V nasledujúcich storočiach prichádzalo k postupnej zmene. Môžeme preto predpokladať, že v predrománskych a románskych chrámoch aj na našom území sa nachádzali aj drobné drevené sošky, tie sa však nezachovali. Jednak drevo nie je trvanlivý materiál, a k zániku drevených sôch prispeli prepady, vojny, požiare… Taktiež prirodzená túžba človeka po novom, modernom odsúvala do zabudnutia pôvodné zariadenia kostolov. Na našom území sa aj kamenné plastiky z tohto obdobia zachovali iba vo veľmi obmedzenom počte, najčastejšie len vo fragmentoch. V neskorom stredoveku už boli drevené sochy neoddeliteľnou súčasťou výzdoby chrámov, ako súčasť oltárnych skríň, retabulí. Z nich sa nám zachovalo najviac sôch.
Drevo na sochy bolo z kmeňa stromu, u nás často lipového. Vždy sa starostlivo vybralo a dlhodobo vysúšalo. Keď sa pozrieme na drevené sochy zozadu, všimneme si, že sú vydlabané. Dôvodom je, že drevo sušením mení svoj tvar a praská. Preto sa z kmeňa vybralo jadro, aby drevo ďalej nepracovalo a zabránilo sa poškodeniu hotovej sochy.
Sabinov bol počtom obyvateľov i rozlohou vždy malým mestečkom. Jeho obyvatelia boli predovšetkým remeselníci, roľníci a obchodníci, časť z nich obchodovala s vínom z tokajskej oblasti, kde vlastnili vinice. Dôkazom, že sa mestu v čase vrcholného stredoveku darilo, je aj veľkosť a výzdoba farského kostola na námestí. Jeho súčasná podoba pochádza z 15. a 16. storočia, kedy starší objekt z 13. storočia prestavali po veľkom požiari aj vďaka dotácii kráľa Mateja Korvína. V chráme zaujme rovnaká výška lode i kaplniek a ich rebrová výzdoba. Moju pozornosť zvlášť upútali tri hviezdicové polia klenby hlavnej lode.
V prvom oblúku do južnej kaplnky od oltára je umiestnená socha svätého Jána apoštola. Podobne ako ďalšie dve voľne umiestnené sochy sv. Jakuba a sv. Ondreja, aj táto pochádza z obdobia okolo roku 1510. Všetky boli vyhotovené v dielni Majstra Pavla z Levoče. Svätý Ján drží v rukách kalich. Podľa legendy z neho vypil jed, ktorým ho chceli otráviť, a nič sa mu nestalo. Popri ďalších atribútoch sv. Jána apoštola býva aj had ako zdroj jedu.
Stredoveké drevené sochy ma inšpirujú k niečomu, čo nie je vôbec jednoduché. Na to, aby zvládli pnutie dreva a neboli poškodené či až zničené, z nich bolo treba vybrať vnútro kmeňa, to, čo to napätie a následnú deštrukciu vyvolávalo.
Prajem nám, zvlášť v týchto týždňoch, aby sme dokázali zo seba vylupnúť to, čo je deštruktívne, ničiace, aby pokoj vychádzal z nášho vnútra. A ak sa nám to podarí, možno sa stane, čo hovorí legenda o svätom Jánovi – ani jed nám neublíži.
Ďalšie zdroje (popri odkazoch v texte):
Buran D. a kol.: Gotika. Dejiny slovenského výtvarného umenia, SNG, Bratislava 2003
Kapitoly: Počiatky gotickej skulptúry; Skulptúra a tabuľové maliarstvo 1400 – 1470; Zlatý vek oltárneho umenia. Ikonografia maliarstva a sochárstva neskorého 15. storočia; Skulptúra a tabuľové maliarstvo raného 16. storočia
Kresánek P.: Slovensko – Ilustrovaná encyklopédia pamiatok. Simplicissimus, Bratislava 2009
V spoločenstve ok21 sme si dali za cieľ búrať hranice medzi vierou, umením a prírodnými aj spoločenskými vedami. Antonín sa na tejto hranici celkom pohodlne zabýval a podnikal hviezdicové výlety na všetky strany. Často sa schoval za kameru, aby nám pripomenul prchavosť chvíľ, ktoré sa veľmi rýchlo môžu stať len zabudnutou spomienkou.
Poradové číslo jeden dostal náhodou, podľa abecedy. Ale patrí mu navždy.
Tichý, rozvážny, kultivovaný, múdry, ale najmä láskavý, trpezlivý a priateľský. Taký bude na nás čakať na hranici večnosti, kde ho už objala jeho manželka.
Veril, že ich láska bude pokračovať. Teraz už majú to svoje nebo naozaj.
(Peter Križan)
FOTO: 17. mája 2017, Znojmo
Vytratil sa tak nenápadne, aký vlastne aj bol. Napriek tomu, že vyzeral placho, skrývalo sa v ňom to najlepšie, čo som v človeku mohla nájsť. Ochota, láskavosť, radosť, smiech, šibalský úsmev a zároveň neustála galantnosť a francúzsky šarm. Bolo mi cťou, Antonín!
(Silvia Kočanová)
FOTO. 1. mája 2015, Svätý Kríž
Tonko bol tichý, dobrý a pokorný srdcom. Naposledy som s ním strávil príjemný večer pri dobrom víne po udelení ceny Dominika Tatarku. Bolo to 18. marca, v Klube pod lampou. Domov sme spolu odchádzali v skvelej nálade niekedy pred polnocou. Potvrdil sa biblický výrok, že víno potešuje srdce človeka. (Žalm 104,15)
Tonko mal rád len dobré vína, vyznal sa v nich a vždy mi nejaké odporúčal. Daroval mi cennú knihu „Dějiny národu českého v Čechách a v Moravě“ od Františka Palackého. Škoda, že sa mi do nej nepodpísal.
(Marián Zajíček)
FOTO:18. marca 2024, Klub pod lampou
Pred rokmi vysvitlo, že obaja s Antonínom radi počúvame platne. „Je tu taká špeciálna metlička na čistenie platne od prachu. Chceš?“ „Jasné, že chcem,“ odpovedal som.
A potom som od neho dostal vyznamenanie za spoluúčasť pri pílení dreva v jeho záhrade.
A potom ma popýtal, či mu neviem pomôcť odstrániť hrubánsky kmeň smreka, zasahujúci mu do záhrady. To bolo pre mňa ľahké, lebo v dome máme suseda záhradníka, čo také veci robieva.
A potom nás pozýval na posedenia do jeho záhrady, aby sme sa navzájom viacerí stretli, potešili.
A potom ma pozval na ďalšie pílenie.
A potom som mu spomenul, že nepočúvam platne, lebo mám pokazenú ihlu.
A potom mi zavolal, že zistil, kde by mi to možno vedeli opraviť.
A potom… Nie. Teraz, najbližšie, zapnem náš štyridsaťročný gramofón, roztočím platňu a utriem z nej prach. Metličkou od Teba, Antoníne.
A budeme s Majkou počúvať…
(Peter Smrek)
FOTO: 10. septembra 2022, Antonínova záhrada
Smrť Antonína ma veľmi zasiahla. On bol jeden, myslím dokonca jediným z ok21, ktorý reagoval na moje texty. Emaily písal mne osobne, nie celému členstvu. Súzneli sme. Bol tichým, hlbokým a zároveň poctivo a spoľahlivo fungujúcim článkom švajčiarskych hodiniek. Ok21 v ňom stráca nielen spoľahlivého a múdreho člena, ale zároveň tiež nadšeného a presvedčeného bojovníka za pravdu, čestnosť a otvorenosť v cirkvi. Bude mi chýbať.
(Peter Žaloudek)
FOTO: 16. mája 2017, Probsdorf
Rozlúčili sme sa s Antonínom, neuveriteľne dobrým a múdrym človekom, Moravákom, elegánom, reprezentantom „starej školy“. S ním som nikdy nemal obavu, že spravím nejaký kiks. Bol človekom s ohromným nadhľadom. Priateľ.
Precestovali sme kus Slovenska. Bol stále k dispozícii. A dokumentoval.
Keď sme spolu za ostatný rok kráčali, tak ma bavilo prispôsobovať sa jeho kroku.
Ešte v utorok mi poslal finálnu verziu videa troch kostolíkov, ktoré sme navštívili. Myslel som, že informáciu o budúcoročnom kalendári zverejníme až v máji. Ale Antonín si ju vypýtal skôr.
Antoníne, chýba mi Tvoje „Ahoj, ahoj!“
(Kamil Sládek)
FOTO: 10. októbra 2023, Kyjatice
Antonína som vždy vnímal ako dôležitého a veľmi láskavého člena duchovnej rodiny v ok21. Som s ním a s vami v modlitbe spojený.
(Miroslav Kocúr)
FOTO: 11. augusta 2023, Rybník
Počas hudobných predelov, ktoré dopĺňali príhovory, som si všimol za oknami krematória, zaujímavý jav.
Zatiaľ, čo vo vnútri sa odohrávala pohrebná rozlúčka, vonku pulzoval život. Pučiace stromy vytvárali tiene na zelenom trávniku, na ktorom bezstarostne poskakovali malé vtáky. Prišiel mi na um obraz z evanjelia. „Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, nežnú, nezhromažďujú obilie do sýpok, a váš nebeský Otec ich živí. Či vy nie ste oveľa viac ako ony?“ (Mt 6,26)
Necítim potrebu prevyšovania sa. Naopak, až som im závidel ich odovzdanosť a spolupatričnosť s veškerenstvom. A predsa ich my ľudia prevyšujeme, ako napríklad pri prežívaní smútku zo straty vzácneho človeka. Je takéto prevyšovanie pridanou hodnotou? Myslel to Ježiš takto? Alebo to myslel úplne opačne?
Údel byť človekom, nie je ľahší údel.
(Juraj Ševčík)
FOTO: 3. apríla 2024, Krematórium
Antonín, z pamäte sa mi vynárajú spomienky.
Ako sme sa s Tebou a Petrom tlačili vzadu v aute cestujúc na východ a rozprávali sa o svojich životoch, profesiách a plánoch.
Ako si na Juniáles doniesol dva slnečníky, ktoré roky chránili Tvoju Lucku a Klárku pred každoročným gréckym slnkom.
Ako sme v Tvojej záhrade oberali jablká. Evky už nebolo. Všade však kvitli kvety.
Ako si nás svojím autom vyviezol až ku záhradnej bráničke popisujúc každý výmoľ na ceste. Veľmi si mi pripomínal môjho starého otca, vždy nápomocného, chápajúceho a nesúdiaceho.
Dnes mi je veľmi ľúto, že sme slnečníky ani neotvorili.
Že sme Ťa nechali čakať, keď sme na dohodnuté stretnutie neprišli načas.
Že sme Ti nepomohli so zbieraním jabĺčok aj po ďalšie roky.
Že sme nepopili spolu viac červeného vína.
Že tu nie si.
(Lucia Gvozdjáková)
FOTO: 17. mája 2017, Dominikánsky kláštor v Retzi
Je neobyčajným šťastím stretnúť človeka, ktorý nielenže pôsobí ako stelesnená hodnota, ale sa tak aj správa. Rozdáva svoju pozitívnu energiu, aby ňou nakazil všetkých okolo. Antonín vstúpil do nášho života celkom spontánne, prirodzene a už v ňom natrvalo zostane. Chodieval k nám, aby Paľkovi pomohol prekonať ťažké chvíle. Viedli spolu nekonečné rozhovory. Učili sa z prežitých skúseností a oslobodzovali sa z okov minulosti, aby sa mohli sústrediť na budúcnosť.
Vždy som sa tešila z Antonínovej spoločnosti – kdekoľvek a kedykoľvek. Stačilo nám tak málo, aby sme si porozumeli, aby sme oživili Neviditeľného psa, aby sme si pripili dobrým červeným a skritizovali pritom celý svet a jeho priľahlé okolie.
Antonín, ďakujem, že si bol súčasťou našich životov. A dúfam, že tam hore si s Paľkom už vykladáte vtipy, aj tie židovské, ktoré ste mali tak radi. Na diaľku Ťa objímam.
(Katka Hradská)
FOTO: 20. júna 2015, Cífer
Antonín. Ten, čo vždy prišiel včas. Ten, čo vždy spravil mravenčiu prácu. Ten, čo nikdy nebol stredobodom. Ten, čo vždy stál za kamerou. Ten, ktorého máme všetci radi. Nemôžem zabudnúť na jeho pozvania, na jeho krásne príbehy, na jeho osobnosť. Možno nie často sme sa videli, ale o to intenzívnejšie ma ovplyvnil. Ďakujem.
(Hubert Kožár)
FOTO: 17. mája 2017, vojenský cintorín v Retzi
Pred viac ako tridsiatimi rokmi som v záhrade u Konštantína Viktorína spolu s Antonom Srholcom a ďalšími stretol aj Antonína. Po istom čase sme sa opäť vídavali na pôde Teofóra, pokračujúc spoločne do ok21. Posledné roky sme sa stretávali pravidelne. Antonín bol dobrý a nenápadný človek, skvelý kamarát, bol tu pre každého z nás. Ad Honorem Jesu a dovidenia!
(Lukáš Pokorný)
FOTO: 19. decembra 2023, Ahoj Európa, Hainburg
Antonína som spoznala na Konštovej záhrade, kde sa tvorili „dejiny“. Po rozpadnutí Teofóra sa svojou pracovitosťou a nestarnúcim duchom nemalou mierou podieľal na vzniku a chode občianskeho združenia ok21. Bol povestný svojimi dokonale spracovanými videozáznamami z akcií, ozvučenými hudbou, ktorej výberom prezentoval znalosť a vkus. V zápisniciach pravidelne zaznamenával dianie a diskutované témy. Po Konštovom úmrtí nám za vtedajšiu „Katedrálu“ nezištne ponúkol na stretávanie sa tú svoju.
Neskoršie sme začali chodiť spolu do kina. Navštevovali sme francúzske filmy, aby si Antonín precvičoval francúzštinu. Po filme sme rozoberali hercov, kameru, starostlivo aranžované scény či hudbu, dopĺňajúcu filmovú atmosféru.
Ach, Antonín, otvoril sa ti nekonečný priestor. Ten náš, malý slovenský sa zmenšil. Ďakujem ti za všetko to dobro. Za trpezlivosť a múdrosť, za tvoju pokoru, empatiu, prajnosť a pracovitosť. Za vzácne priateľstvo.
(Katka Deáková)
FOTO: 19. júna 2023, u Antonína na záhrade, oslava 82. narodenín
Antonín sa narodil približne vtedy, keď aj môj otec. Kým som ho nestretol, netušil som, že je možné mať skutočného priateľa aj v človeku vekom staršieho o celú generáciu. Hrozne ma na ňom bavilo, ako stále túžil spoznávať nové veci, ako bol všímavý k ľuďom okolo seba a ako sa na neho dalo vo všetkom spoľahnúť.
Antonín nie je medzi nami len pár dní a ja zažívam také déjà vu (áno, aj to je francúzske slovo). Keď mala moja manželka niekoľko týždňov nohu v sadre a nemohla sa veľmi hýbať, zistil som, že nejako podstatne viac začal padať prach na naše poličky, nejako viac sa začal kopiť riad v drese a burina v záhrade začala rásť omnoho rýchlejšie…
Presne to cítim aj teraz. Zrazu začíname zisťovať, o koľko takých malých, nenápadných vecí sa Antonín staral. Že bol takým nenápadným srdcom nášho spoločenstva. Bude nám veľmi chýbať. Oprava: Už teraz nám veľmi chýba.
Ahoj, ahoj, Antonín!
(Rasťo Kočan)
FOTO: 5.2. 2023 Praha. Na stretnutí katolíckych reformných hnutí pred zasadnutím Európskej biskupskej synody.
V Antonínovej prítomnosti sa nedalo cítiť inak, len veľmi dobre. A hoci sme sa nikdy nejako hlbšie nerozprávali, mal v sebe niečo magické. Išiel z neho úžasný pokoj.
(Slavomír Kontúr)
FOTO: 16. mája 2017, kapucínsky kostol, Viedeň
Antonín odišiel nenápadne. Ticho. Ale tak mu to bolo v podstate vlastné. Odišiel človek, ktorý bol nesmierne pracovitý, precízny a poctivý. Veľmi vzdelaný. Človek, ktorý udržiaval vzťahy. „Otec na dvetisíc percent, manžel na tritisíc,“ ako o ňom povedala jeho dcéra Lucka.
Spomínam si, ako s hlbokou láskou a úctou hovoril o raji, ktorý si budovali a žili spoločne s manželkou Evou. Nie potom, ale tu a teraz. Nesmierne ju miloval…
Bol prvotriedny parťák, komplexný, ale predovšetkým dobrý človek, ktorému úprimne záležalo na iných. Antonín bol „veľký herec malých rolí“. Pre mňa osobne bol človekom elegancie, noblesy a slušnosti, ktoré už akoby ani nepatrili do našej uponáhľanej doby, kde nikto nemá čas.
Antonín ako 82-ročný chodil na hodiny francúzštiny, bol zorientovaný v domácom i svetovom dianí, vášnivo sa zaujímal o politiku. Keď sa ho dcéra spýtala na vieru, odpovedal: „Neviem, či som veriaci. Ale žijem tak, ako keby Boh bol.“
Odišiel od nás človek, ktorý vedel žiť. Kým sa znova stretneme, budeme poznačení tým, čo v nás stretnutie s Antonínom zanechalo. Tak teda: Dovidenia, Antonín!
(Martin Kováč)
11. augusta 2023, Drienčany 3. apríla 2024, kar, Pri kaplnke
Spomienky priateľov zeditovala a fotografie zo súkromných archívov použila Lucia Gvozdjáková.
„Turíčsky (cirkevný) zbor mal 13. októbra 1929 veľký sviatok, lebo vtedy bol odovzdaný svojmu vznešenému cieľu nový chrám Pánov.“ Veľkú udalosť miestneho zboru s povznesením opísal farár turičskeho zboru Štefan Adamkovič[1]. Píše, že „potreba nového stánku božieho pociťovaná bola už od dávnejška“. Zároveň otvorene popisuje rôzne problémy, nezhody a konflikty, ktoré stavbu nového kostola sprevádzali…
Dejiny obce Turch, ako i dnešného turičskeho kostola siahajú do začiatku 14. storočia. Dôkazom jeho existencie sú pápežské „dežmové lajstrá“ kosade Turcz z rokov 1332 – 1337[2]. „Dežmy“, pápežské dane – desiatok z príjmu farnosti, odvedený pre pápežský dvor – boli precízne evidované, preto sa na ne môžeme spoľahnúť.
Pôvodný chrám mal menšiu štvorcovú svätyňu a väčšiu pozdĺžnu loď. S celkovou dĺžkou 11 metrov patril kostol medzi menšie. Pozoruhodným sa stal vďaka majstrovi ochtinského presbytéria, ktorý okolo roku 1370 vymaľoval interiér malebnými freskami. Dodnes môžeme obdivovať jeho majstrovstvo v dvoch pásoch postáv svätcov na východnej a južnej stene svätyne, ako i v ostení víťazného oblúka. Tieto fresky boli viditeľné do obnovy chrámu okolo roku 1620, ktorý v tom čase už patril veriacim evanjelického vyznania kresťanstva. Predpokladáme, že vtedy boli zamaľované vápnom, ako to zodpovedalo potrebám evanjelickej liturgie.
V tomto období bol Novohrad okupovaný osmanskými vojskami. Kostol v Turičkách bol poškodený nielen počas bojov s Osmanmi, ako i neskôr, počas tzv. stavovských povstaní, keď uhorskí magnáti v spolupráci vedno s osmanskými vojskami bojovali proti dvoru vo Viedni. Niežeby katolícki Habsburgovci jednali s evanjelikmi v rukavičkách, ale spojenie s nepriateľom kresťanstva a neustále boje s panovníkovými vojskami ničili aj ľudí, obce aj chrámy ich súvercov…
Po vyhnaní Osmanov bol turičsky kostolík v dôsledku bojov v žalostnom stave. Následné roky chátrania dokončili dielo skazy. Chrám obnovili a poškodená klenba svätyne dostala novú podobu bez gotických rebier a so zľudovenou ranobarokovou výmaľbou, ktorá sa zachovala dodnes.
Fresky vo svätyni môžeme obdivovať vďaka zanietenosti vtedajšieho farára Bancíka, ktorý sa na konci 19. storočia pri obnove kostola po náhodnom objave časti fresky pustil do ich odkrývania.
V súčasnom, novom turičskom chráme, aj v nepriechodne oddelenej gotickej svätyni som sa cítil nesvoj. Bariéra vo vnútri kostola, vyčlenenie pôvodného zo súčasného – to sa mi nedá ani pochopiť, neviem to ani prijať. Do pôvodnej svätyne nemožno vstúpiť z chrámu, ale iba cez jediný, externý vchod v severnej stene, ktorý zároveň osvetľuje celý priestor.
Pôvodné presbytérium, dôkaz starobylosti obce i chrámu so skvelou ukážkou gotického umenia, môže chrám, na ktorý boli členovia zboru pred storočím pri vysviacke takí hrdí, obohatiť, dať mu punc. No miestni ho neprijali. Odmietli ho. Ako keby bolo nové niečo viac… Pamiatkari by iste aj dnes vedeli kostolu i zboru pomôcť, tak ako pomohli pred storočím.
Udalosti originálnej, prvej Veľkej noci, zachytené v evanjeliách, prekonávajú akúkoľvek predstavu. Popisujú neuchopiteľné, menia perspektívu. Búrajú bariéry medzi životom a smrťou. Je na každom jednom z nás, či a ako túto výzvu prijímame a ako sa k nej staviame. Aj z toho vychádza naše každodenné rozhodovanie, v drobnom i zásadnom. Čo si ponecháme a čo opustíme. Ako konáme.
Prosím o múdrosť, aby sme vedeli ponechať aj to staré, ak je obohacujúce, alebo zbúrali to, čo prekáža, aj keď sme to sami vytvorili.
Napríklad zbytočnú stenu vo víťaznom oblúku.
Prajem Turičanom i nám všetkým veľa veľkonočnej odvahy.
P.S. Veľa myslím na nášho Antonína Čecha, s ktorým sme v auguste 2023 spoločne navštívili tento chrám.
[1] Adamkovič Š.: Dejiny evanj. cirkevného sboru turíčskeho“, Turíčky 2019, 2. vydanie. (1. vydanie 1936)
[2] Podolinský Š., Podolinská A. : Kostoly a ich pohnuté osudy. Dajama, 2022 (1. vydanie)